V ten deň stálo slnko nízko, odrážalo sa v kalnej vode, ktorá zaplavila ulice.
Vo vzduchu visela vôňa vlhkosti a benzínu, a ponad strechy domov plávali dosky, plastové fľaše a prevrátené vedrá.
Stál som v loďke, držal žrď a pozeral — tam, kde kedysi bol úzky dvor, teraz tiekla skutočná rieka.
Ako prvé som začul štekot.
Tlmený, prenikavý, akoby niekto volal o pomoc.
Obzrel som sa — a uvidel strechu starého domu, napoly ponorenú vo vode. Na jej okraji sedeli psy — šesť, možno sedem. Všetky mokré, trasúce sa, s ušami stiahnutými dozadu.
Zakričali sme na susedov a o pár minút k nám priplávali ďalšie dve loďky.
Ľudia mlčali — len špliechanie vesiel a tichý šepot: „Žijú… pozri, žijú!“
Jedna žena si zakryla ústa rukami, akoby sa bála, že sa rozplače.
Keď sme sa priblížili, psy začali hlasnejšie štekať.
Jedna, biela s čiernou škvrnou na čele, sa k nám naťahovala, ale bála sa skočiť.
Strecha sa kývala, voda stúpala čoraz vyššie.
Muž menom Ivo si vyzliekol bundu a vošiel rovno do vody.
Plával k domu, nadával cez zuby, ale nezastavil sa.
Psy pobehovali, až napokon jedna nabrala odvahu a skočila. Stihli sme ju zachytiť za kožu na krku.
Ostatné sme museli doslova zobrať rukami — po jednej, niekedy po dvoch.
Drápali, vyli, ale nehryzli. V ich očiach bola len panika a nádej.
V istom momente zostal sedieť jeden pes — starý, takmer šedivý. Nepohol sa, kým k nemu Ivo nevystrčil ruku a ticho nepovedal:
„Poď, babka. Už je dobre.“
Keď posledná labka bola v loďke, strecha sa za nami zrútila.
Voda vyšplechla vysoko a všetci sme stuhli. Nikto nepovedal ani slovo.
Len psy ťažko dýchali a tisli sa k našim nohám.
Na brehu ich čakali deti s uterákmi.
Objímali mokré, chvejúce sa zvieratá a smiech prvýkrát preťal ticho.
Starého psa si vzala domov tá žena, ktorá si predtým zakrývala ústa.
Len povedala: „Nech žije u mňa.“
A večer, keď slnko zapadalo za vodu, videl som Iva sedieť na troskách plota.
Jedno zo psov mu položilo hlavu na kolená.
Hladkal ho a díval sa do diaľky — tam, kde kedysi stál jeho dom.
