Poludnie bolo jasné a zlaté.
Rieka sa trblietala ako zrkadlo, v ktorom sa odrážalo nebo a biele šaty, pomaly kráčajúce po starej drevenej konštrukcii.
Dedina sa zišla pri brehu — všetci chceli vidieť, ako pôjdu spolu, ruka v ruke.
Ženích kráčal trochu vpredu, opatrne viedol nevestu.
Bál sa pozrieť dole — dosky pod nohami stenali,
ale jej smiech rozrezal ticho ako lúč svetla cez hmlu.
Deti hádzali lupene, starci prikyvovali z brehu,
a harmonikár pri plote hral tichú, známu melódiu.
Vo vzduchu sa miešal pach orgovánu a sviatočná krehkosť.
Most sa zachvel.
Najprv jemne, akoby sa po ňom prehnal vietor.
Potom — hlboko, ako úder srdca, ktoré na chvíľu prestalo biť.
Ľudia onemeli.
Niekto vykríkol.
Zvuk praskania rozťal vzduch a v tom okamihu sa všetko zatočilo — závoj, kvety, dosky, ruky.
Rieka ich vzala v jedinom okamihu.
Biele šaty sa zablysli vo vode ako oblak — a zmizli.
Na brehu zostalo len ticho, husté ako dym po požiari.
On sa vynoril prvý.
Držal jej ruku, ale prúd bol silnejší.
Jeho krik sa dlho niesol popri tŕstí, kým sa nezmenil na ozvenu.
V ten večer nad riekou svietilo svetlo.
Vraj sa vrátil. Sadol si na zvyšok mosta a zapálil lampu.
Dlho sedel a pozeral na vodu, akoby čakal, že sa jej tieň vynorí z hlbín.
O niekoľko dní voda odniesla posledné dosky.
Ale každú jeseň, keď sa nad riekou rozloží hmla,
ľudia hovoria, že vidia — ako po neviditeľnom moste ide nevesta v bielom,
a vedľa nej muž, ktorý drží jej ruku.
Kráčajú pomaly, akoby čas sám ešte čakal,
kým sa tento prechod konečne skončí.
