Stalo sa to podvečer, keď slnko zapadalo a jeho teplé lúče sa rozlievali po vode ako tekuté zlato. Rieka tiekla pomaly, pokojne, a vo vzduchu bolo cítiť vôňu vlhkej trávy a mladých vŕb.
Kráčala som popri brehu s fotoaparátom — chcela som zachytiť posledné svetlo dňa. Zrazu som počula šplechnutie. Ostré, cudzie — ako keď niekto spadne do vody. Otočila som sa — a srdce mi kleslo.
Uprostred rieky, v kalnej vode, sa bielilo niečo ako šaty. Svadobné šaty — dlhé, ťažké, čipkované. A vedľa nich — kôň. Veľký, gaštanový, s mokrou hrivou, neskutočne reálny, akoby zo sna.
Stál po hruď vo vode a načahoval sa k žene. Šaty sa zmietali v prúde, ruky sa márne snažili zachytiť čohokoľvek. Ešte sekunda — a odnieslo by ju. Ale kôň vykročil hlbšie. Prudko, akoby sa rozhodol za oboch.
Nevedela som, odkiaľ sa vzal. Na brehu nikto. Len zvuk — dýchanie, špliechanie, napätie. Kôň sa naklonil pod jej rameno, postrčil ju ňufákom, a ona, trasúca sa, sa chytila jeho hrivy.
Trvalo to len pár sekúnd. A potom vyšli. Pomalé kroky, akoby z iného sveta. Voda stekala po krajke, slnko zapadalo, čas sa zastavil.
Žena stála, nehýbala sa. Mokré šaty sa lepili na kožu, kôň dýchal pri nej, dotýkal sa jej pleca. Pozreli sa na seba, bez slov.
O pár minút prišli ľudia. Kričali, bežali, plakali. Ale ona sa stále držala jeho hrivy — ako kotvy.
Neskôr som sa dozvedela: svadba sa nekonala. Ženích neprišiel. Prišla k rieke — v šatách, v ktorých mala povedať „áno“. Možno chcela, aby voda všetko vzala.
Ale namiesto toho prišiel kôň. Nevedno, odkiaľ, ani komu patril.
Odvtedy si často hovorím: možno niektoré zázraky si vyberajú samy — presne ten okamih, keď človek pustí všetko… a niekto ho vráti späť do života.
