Pohreb prebiehal ticho. Mrholilo, kvapky bubnovali na čierne dáždniky a smútočná hudba znela tlmene, akoby z diaľky. Emily stála pri truhle, ruky zovreté — neplakala, len hľadela do prázdna. Manžel zomrel náhle: nehoda, okamžite, bez šance na záchranu.
Stále tomu neverila. Všetko pôsobilo ako sen, v ktorom sa hlasy a tváre rozplývajú. Okolo nej stáli priatelia, kolegovia, susedia. Ich hlasy sa miešali s dažďom, kým jej pohľad nezachytil niekoho na konci radu. Muža. Vysokého, s rovnakou tvárou. Tie isté oči, rovnaká jazva pri ústach, ten istý pohyb ruky.
Srdce jej vynechalo úder.
— „Nie…“ zašepkala.
Muž si všimol jej pohľad. Ich oči sa na sekundu stretli — a on sa hneď otočil, dáždnik spustil dolu.
Emily vykročila dopredu, nohy sa jej triasli.
— „Počkajte!“ — zvolala, ale zvuk dažďa jej hlas pohltil.
Keď sa obrad skončil, rozbehla sa za ním, no zmizol medzi autami.
Doma vytiahla starý album. V obálke, schovanej pod svadobnými fotkami, našla starú snímku: jej manžel stál vedľa toho istého muža. Pod fotkou bolo napísané jediné slovo:
„My.“
Emily klesla na podlahu, cítiac, ako sa jej svet rúca pod nohami. Žila s človekom, ktorého poznala — a predsa vôbec nie.
