Žil v starom dome na okraji mesta.
Malý byt na prízemí, olupujúce sa steny, drevené okná, vôňa starého čaju a kníh.
Každé ráno ho susedia videli samého — v sivom kabáte a pletenej čiapke.
Presne o siedmej vyšiel von, sadol si na lavičku, položil vedľa seba kúsok chleba a pozeral sa na oblohu.
— Zvláštny, — hovorili ľudia. — Načo to robí?
Niektorí sa smiali, iní len mávli rukou.
Ale muž pokračoval. Deň po dni. Zima, leto, dážď — stále.
Nikdy nič nevysvetľoval, len ticho položil chlieb a odišiel.
Jedného rána k nemu pristúpila susedka z druhého vchodu.
— Prepáčte, prečo každý deň nosíte chlieb? — spýtala sa.
Usmial sa.
— Pre vtáky, — odpovedal jednoducho.
Na druhý deň však, keď sa pozrela z okna, videla, že chlieb neleží na lavičke, ale na malej detskej lavičke pri ihrisku, kde sa kedysi často hrala jeho vnučka.
Neskôr sa susedia dozvedeli, že dievčatko pred rokom zahynulo pri nehode.
Každý deň spolu chodili kŕmiť holuby. Odvtedy chodil sám.
Dnes už ráno na lavičke chlieb neleží — zjedia ho vtáky.
Ale vždy tam niekto nechá nový kúsok.
