Dom Lory bol vždy dokonale čistý. Biele steny, úhľadné police, vôňa čerstvej bielizne a ranná káva.
A to všetko — vďaka Márii, jej upratovačke, staršej, tichej žene.
Po piatich rokoch si Lora na jej prítomnosť zvykla: Mária prichádzala skoro ráno, robila všetko bez slov a odchádzala pred obedom.
V poslednom čase ju však čoraz viac dráždilo, že niekto chodí po jej dome, premiestňuje veci a pozná každú drobnosť.
Cítila, že potrebuje „vlastný priestor“.
— Mária, myslím, že ste už dosť pracovali. Ďakujem za všetko, — povedala jemne.
Mária len prikývla.
— Samozrejme, madam. Chápem.
Nasledujúci deň bol dom tichý. Príliš tichý. Žiadny zvuk vysávača, žiadna vôňa čistoty. Lora si myslela, že si zvykne.
Ale večer, keď vošla do spálne, na vankúši ležala obálka.
Vo vnútri — fotografia jej syna z detstva a krátky odkaz:
„Dávajte naňho pozor. Pripomenul mi môjho.“
Lora stuhla. Jej syn. Pocítila chlad.
Mária nikdy nehovorila o svojom živote — iba raz, mimochodom, spomenula, že stratila dieťa.
Lora siahla po telefóne, ale Máriino číslo už nefungovalo.
Na druhý deň išla na jej starú adresu — nikto o nej nevedel.
Až vtedy Lora pochopila: niekedy stratíme ľudí, ktorí nás milovali viac, než sme tušili.
