Pršalo od rána.
Jemný, tvrdohlavý dážď bubnoval na strechu zastávky a menil všetko navôkol na sivý odraz.
Sedela na lavičke, objímajúc brucho a starú tašku, ktorú sa už dávno nedalo zapnúť.
Prsty sa jej triasli — nie od chladu, ale od únavy.
Posledné tri dni takmer nespala.
Izba, v ktorej bývala, bola teraz zamknutá cudzím zámkom.
Ľudia prechádzali okolo.
Niektorí sa pozreli, iní odvrátili zrak.
Nepredpokladala pomoc — len sedela, kým kvapky stekali po tvári, akoby splachovali posledné myšlienky.
Potom prišiel on.
Muž v teplom kabáte, s dáždnikom a trochu zmäteným pohľadom.
Zastal, akoby náhodou, ale z nejakého dôvodu neodišiel.
— Ste v poriadku? — spýtal sa.
Usmiala sa, ako vedela, a prikývla.
Ale oči povedali všetko.
Mlčal. Potom jej podal termosku.
— Horúci čaj. Bez cukru, ale teplý.
Vzala si ju — a prvýkrát po dlhej dobe cítila, že ruky nemá prázdne.
Dlho stáli pod prístreškom bez slov.
Dážď slabol, vzduch voňal mokrou zemou a teplom.
Potom povedal:
— Mám izbu. Nič zvláštne, ale sucho a ticho.
Dlho sa naňho pozerala, akoby sa bála uveriť.
O hodinu už kráčali ulicou — pomaly, pod jedným dáždnikom.
Jednou rukou držala brucho, on dáždnik a všetko naokolo sa zdalo krehké, ale skutočné.
V byte voňal chlieb a čisté plachty.
Postavil kanvicu, rozložil deku na gauč a povedal:
— Tu si môžete jednoducho odpočinúť. Bez vysvetlení.
Ľahla si, zavrela oči a prvýkrát po dlhej dobe sa rozplakala — ticho, bez strachu.
On stál pri okne, díval sa na dážď
a z nejakého dôvodu sa usmieval.
Niekedy dobro neprichádza nahlas.
Len si sadne vedľa a drží dáždnik, kým dážď neprestane.
