Slnko stálo vysoko, vzduch sa leskol nad dedinou, ploty žiarili bielobou. Cestou k domu sa víril zlatistý prach, akoby sa aj on chcel stať súčasťou toho okamihu. Auto zastalo pri bránke. Ticho bolo husté, čakajúce.
Prvý vystúpil mladík — vysoký, v svetlej košeli, trochu nesmelý. Za ním dievča — štíhla, svetlovlasá, s poľnými margarétami v rukách. Rozhliadala sa, akoby sa jej niečo zdalo povedomé. Vo vzduchu voňali jablone a teplá zem.
Na verande stála babička — v tmavých šatách, rukou sa opierala o zárubňu. Pozrela na nich a zrazu stuhla. V očiach sa jej mihlo poznanie, také hlboké, že sa jej roztriasli pery.
Dievča pristúpilo, usmialo sa a podalo jej kvety. A v tom babičke stekli po tvári slzy. Nie prudko — ticho, ako jarné potôčiky po snehu.
Všetci stíchli. Chlapec sklonil hlavu.
— Mami, čo je? — zašepkal.
Ale babička len krútila hlavou:
— Bože môj… tie oči…
Neskôr, keď slnko zapadalo, sedeli na dvore. Na stole čaj, koláč, starý fotoalbum.
A babička rozprávala.
Kedysi mala sestru — Ninu. Po vojne odišla, už sa nevrátila. Písala málo, potom vôbec. Zostal len jeden obrázok — dve dievčatá pod jabloňou, usmiate.
„Ty si ako ona,“ povedala ticho. „Rovnaké oči. Rovnaký úsmev.“
Dievča sa zachvelo.
— Moja stará mama sa volala Nina, — zašepkala. — Vždy hovorila, že mala sestru v dedine…
A vtedy všetko do seba zapadlo.
Súmrak padol mäkko, ako prikrývka. Pod strechou šuchotali lastovičky. Babička sedela na lavičke, pozerala na mladých — a v jej očiach už neboli slzy, len tichý jas.
V mysli jej znelo: nič nie je v živote zbytočné. Aj odlúčenie sa raz vráti — v niekom inom, v úsmeve, v slove „ahoj“.
