Ráno bolo tiché, pokojné.
Park sa len prebúdzal — pár ľudí, šum lístia, vôňa vlhkej zeme.
Muž v sivej bunde stál pri zábradlí s taškou chleba v ruke.
Chodil sem často — kŕmiť kačice, počúvať ich kvákanie.
Jazierko bolo tmavé a hlboké, v tieni starých vŕb.
Hodil prvý kúsok chleba, sledoval, ako sa vtáky zlietajú.
Voda sa vlnila, krídla plieskali. Všetko vyzeralo ako vždy.
Potom si všimol čosi zvláštne.
Kúsky v strede zostali nedotknuté.
Kačice zrazu odplávali, akoby niečo vycítili.
Jedna z nich skríkla — a zmizla pod hladinou.
Ostatné sa rozleteli v panike.
Muž pristúpil bližšie, hľadiac do tmavej vody.
Kruhy sa pomaly rozchádzali, akoby sa pod hladinou pohlo niečo obrovské.
— Haló… je tam niekto? — zašepkal.
Žiadna odpoveď.
Len tichý čľupot.
A potom sa voda v strede začala dvíhať.
Niečo sa vynáralo.
Najprv sa objavil hrubý, čierny oblúk — klzký, lesklý, ako pokrytý olejom.
Potom ďalší, ešte väčší.
Muž cúvol.
Vyzeralo to ako had… ale priveľký.
Hrubý ako pneumatika, dlhý — mizol v bahne.
Tvor sa pomaly pohyboval, akoby sa len prebúdzal.
Čierny sliz z neho kvapkal späť do vody, šíriac stále širšie vlny.
Vzduch sa naplnil zatuchnutým, hnilým zápachom.
Muž ustúpil, ale potkol sa o obrubník.
Voda sa znova pohla — tieň smeroval k brehu.
Vrece mu vypadlo z ruky, kúsky chleba sa rozleteli, jeden spadol do vody —
a vtom sa z hlbiny vynorila tmavá, mokrá hlava.
Zbadal len lesk čiernych očí a pomaly otvárajúce sa ústa,
skôr než voda vybuchla do výšky.
Blato mu šplechlo do tváre.
Potom ticho.
Stál bez dychu, hľadiac na čiernu hladinu.
Ani vtáci nespievali.
Telefón, ktorý ležal vedľa neho, stále nahrával.
Na poslednom zábere bolo vidno vlny —
a pod nimi na okamih tvar niečoho obrovského.
Niečoho, čo určite nebol had.
