Pamätám si to ráno do najmenších detailov.
Mesto dýchalo júnom — voňalo lipou, benzínom a čerstvým pečivom z pekárne na rohu.
Vzduch bol hustý, zlatistý, ako keby niekto prelial ulice medom.
Svadba sa mala začať na poludnie.
Stála pri okne, v bielych šatách, ktoré boli akosi tichšie než ona sama.
Videla som, ako sa dotýka okraja závoja, akoby sa bála, že sa roztrhne.
Ženích prišiel prvý.
Vyzliekol si sako, zhlboka sa nadýchol a vytiahol z prepravky malého bieleho zajaca.
— „Bude to náš talizman,“ — povedal.
Zasmiala sa — jemne, trochu rozpačito — a vzala ho do rúk.
Zajac sa triasol ako snehová vločka v dlani.
Privinula si ho k hrudi a v tej chvíli sa všetko akoby zastavilo.
Fotograf cvakal, hostia tlieskali, niekto šepkal: „Aké dojímavé.“
A potom sa to stalo.
Zajac sa vytrhol, skočil na zem a rozbehol sa k dverám.
Niekto vykríkol, iný sa zasmial — ale ona bežala za ním.
Videla som lem jej šiat v slnečných lúčoch,
ako bosá vybehla na dvor,
ako jej náramky cinkali, keď ho volala po mene.
Zajac zmizol za bránkou
— a ona tiež.
Minúty ubiehali. Najprv čakali, potom hľadali.
Ženích ju volal, hlas sa mu lámal.
A potom našiel šaty. V tráve.
Biele, vlhké od rosy, s odtrhnutým gombíkom.
Odišla. Jednoducho odišla.
Neskôr povedala, že zajac jej ukázal smer —
tam, kde život nie je podľa cudzieho scenára.
Svadba sa nekonala.
Ale v ten deň som pochopil: niekedy všetko nezničí náhoda,
ale šanca — dar osudu, prezlečený za bieleho zajaca.
A odvtedy, keď idem okolo tej pekárne,
stále cítim vôňu líp
a počujem, ako niekde v diaľke poskakuje tichý talizman.
