Deň sa začal ako každý iný. Slnečný park, detský smiech, kačky na vode. Rodiny sedeli na tráve, niekto púšťal bubliny, iní sa fotili pri fontáne. Všetko bolo pokojné — až kým sa uprostred jazera nezačali tvoriť kruhy.
Najprv si to nikto nevšimol. Vietor, pomysleli si. Ale vlny silneli, voda sa triasla, akoby ju niekto zdola tlačil. Kačky vyleteli a vtedy všetci uvideli — z hlbiny sa pomaly vynárala tmavá, lesklá, klzká masa.
Niekto vykríkol. Na hladine sa objavil dlhý čierny tvar — hrubý ako had. Pomaly sa pohyboval, dvíhal sa vyššie. Ľudia vstali, chytili deti, utekali.
— Bože môj, čo to je?! — zvolala žena.
Muž pri brehu sa priblížil, ale „had“ sa náhle mykol — a z vody sa vynoril kovový okraj. Za ním ďalší. Ľudia onemeli. Nebolo to živé. Bol to obrovský, prehnutý kus kovu, pokrytý bahnom, s prasklinami a čudnými znakmi.
— Rúra! — zakričal niekto, ale hlas sa mu triasol. Nie, bolo to niečo iné.
Keď prišli záchranári, vytiahli objekt na breh. Pod hrubou vrstvou bahna sa ukázali písmená:
„USN — DEEP RESEARCH, 1964.“
Vedci sa o tom hádali celé týždne. Niektorí tvrdili, že ide o časť podmorského dronu z čias studenej vojny, iní — že je to niečo, čo tam vôbec nemalo byť.
Ale tí, ktorí to videli, si pamätali len jedno: odvtedy voda nikdy nebola pokojná. Aj po mesiacoch, keď zafúkal vietor, zdalo sa, akoby sa pod hladinou niečo stále hýbalo.
