Chladné ráno. Mesto žilo zhonom — autá, hluk, ľudia s kávou v rukách. Pred supermarketom sedel muž s dekou na pleciach a kartónom v rukách: „Pomôžte, kto môže.“ Tvár mal zarastenú, oči unavené — ale nie prázdne.
Popri ňom prechádzala žena so synom. Zastavila sa na chvíľu, pozrela naňho a podráždene povedala:
— Všetci ste rovnakí. Choď pracovať, ak chceš jesť!
Muž sklopil zrak a ticho odvetil:
— Rád by som… keby som mohol.
Odfrkla si, chytila syna za ruku a odišla. Večer na to už nemyslela — takéto scény videla denne.
O týždeň neskôr mali v škole jej syna hodinu vďačnosti — deti mali priniesť fotografie ľudí, ktorí im niekedy pomohli. Chlapec s úsmevom vytiahol starý novinový výstrižok. Na fotografii — horiaci dom. Pod ním nápis: „Hasič Thomas Reed zachránil dieťa z plameňov.“
— To som ja, — povedal hrdý chlapec. — A toto je ten pán, čo ma vtedy vyniesol.
Žena onemela. Vzala fotografiu do rúk — a srdce jej kleslo. Tvár, opálená, ale so známymi očami a bradou. Ten istý muž spred supermarketu.
Na druhý deň tam išla. Muž tam už nesedel. Len pri stene ležal starý pohár a noviny — s rovnakou fotografiou, vyblednuté od času.
Stála tam dlho, kým vietor neprevrátil stranu. Na druhej strane bolo detskou rukou napísané:
„Nie všetkým hrdinom sa darí, keď oheň vyhasne.“
Slzy jej kvapkali na papier. A pochopila — niektoré slová pália viac ako samotný oheň.
