Bolo také horúco, že vzduch sa nad cestou chvel.
Asfalt sa topil, zastávka uprostred diaľnice vyzerala ako prelud.
Líza sa vracala z práce — unavená, podráždená, túžila len po studenej sprche.
Na zastávke sedel mladý muž, asi dvadsaťpäťročný.
Slnko mu svietilo priamo do tváre, košeľa mal prepotenú.
Keď sa priblížila, pozrel na ňu a potichu povedal:
— Prepáčte… nemáte vodu?
V taške mala takmer plnú fľašu.
Ale automaticky odpovedala:
— Nie, ponáhľam sa.
Prikývol, bez urážky.
Len sklonil hlavu a zatvoril oči, akoby v ňom nezostala ani štipka sily.
Líza odišla, pozerajúc na cestu.
Slnko ju oslepovalo, pot jej stekal po krku.
Po chvíli sa obzrela — muž stále sedel, nehýbal sa.
„Asi čaká autobus,“ pomyslela si a išla ďalej.
O hodinu neskôr, doma na gauči, zapla správy.
Hlas moderátora znel sucho:
„Dnes popoludní bol pri ceste neďaleko mesta nájdený muž, ktorý zomrel na dehydratáciu. Podľa predbežných informácií išiel pešo domov po poruche auta.“
Na obrazovke sa objavila fotografia — tá istá zastávka, ten istý batoh, ten istý muž.
Líze sa zrútil svet.
Telefón jej vypadol z ruky.
Pozrela na fľašu vody na stole — plná, studená, nedotknutá.
V tú noc sedela dlho na balkóne, počúvajúc hukot diaľnice.
Zdalo sa jej, že z tmy znie tichý hlas, takmer šepot:
— Prepáčte… nemáte vodu?
