Obchod bol takmer prázdny.
Večer, tlmené svetlo lámp, vôňa lacného chleba a vlhkých búnd.
Za pokladňou — mladá predavačka, unavená, podráždená, pripravená zatvoriť.
Do radu sa postavila stará pani — vo vyblednutom kabáte, s trasúcimi sa rukami a taškou plnou mincí.
— Slečna, bez tašky prosím, ja si to odnesiem sama, — povedala ticho, vykladajúc chlieb, mlieko a kúsok masla.
Predavačka pretočila oči.
— To je tak ťažké si pripraviť drobné? Nie som banka! Rýchlejšie, prosím, mám tu rad!
Starenka strnula, začala narýchlo vyťahovať mince, miešajúc päťky s desiatkami.
Mince sa kotúľali po pulte, jedna spadla na zem.
V rade sa niekto pousmial, iný podráždene vzdychol.
— Preboha, — zamrmlala predavačka, — toľko rečí a zaplatiť nevie!
Starenka mlčala. Len ticho povedala:
— Prepáčte… ja som len nechcela niesť všetko v ruke.
Keď konečne podala peniaze, predavačka ich podráždene zmietla do pokladne.
Vtom z tašky starenky vypadla stará, ošúchaná obálka previazaná niťou.
Predavačka ju automaticky zdvihla a prečítala vyblednutý nápis:
„Na pohreb syna.“
Ticho padlo na celý obchod.
Starenka, vidiac jej pohľad, ticho povedala:
— Nedotýkajte sa toho, prosím. Ja… len som nestihla… Všetko tam zostalo, v tom roku.
Hlas sa jej zlomil. Vzala si nákup, starostlivo ho vložila do tašky a odišla, šúchajúc nohami po dlažbe.
Predavačka ostala stáť bez pohybu.
Obchod stíchol.
Minca pod pultom sa zaleskla v matnom svetle.
Dívala sa na dvere, za ktorými zmizla starenka — a po prvý raz po dlhom čase nevedela, čo povedať.
V ten večer zatvárala neskôr než obyčajne.
Na pokladni zostal lístok:
„Vrátim sa. Nie po peniaze. Po odpustenie.“
