Ráno bolo chladné. Mrholenie, sivé nebo, vôňa mokrého asfaltu. Na rohu ulice, pri zastávke, sedela žena s debničkou jabĺk. Starý kabát, ruky obviazané šatkou, tvár unavená a vráskavá. Sedela na prevrátenej debničke a potichu volala okoloidúcich:
— Čerstvé jablká… po päť za kus… nechcete na cestu?
Policajt Thomas ju spozoroval z diaľky. Už tretí deň porušovala to isté pravidlo — predaj bez povolenia.
— Už som vás varoval, — povedal, keď k nej pristúpil.
Žena zdvihla oči.
— Prepáčte, pane. Potrebujem len trochu. Hneď odídem.
Pozrel na debničku a pokrútil hlavou.
— To som už počul. Musíte ísť so mnou.
Vzdychla si, otvorila starú peňaženku a začala počítať drobné.
— Môžem aspoň pozbierať jablká? — spýtala sa ticho.
Neodpovedal. Vytiahol putá — studené, kovové, lesknúce sa v slabom rannom svetle.
Vtom jej z kabáta vypadla pokrčená obálka. Thomas sa automaticky zohol, aby ju zdvihol. Na obálke bolo detským písmom napísané:
„Na liek. Pre pani Hendersonovú.“
Zostal stáť ako prikovaný. To meno poznal. Pani Hendersonová — jeho matka. Tá, čo leží doma chorá a potrebuje drahé lieky, na ktoré ani on nemá.
Pozrel na ženu. Odvrátila zrak.
— Odkiaľ poznáte to meno? — spýtal sa.
Žena sa zachvela.
— Kedysi som sa starala o vašu matku. Umývala som u nej podlahy. Vždy sa so mnou delila o jedlo. Keď som sa dozvedela, že potrebuje lieky, povedala som si — nazbieram trochu peňazí. Len trochu. Nehovorte jej, prosím. Nech si myslí, že to poslali dobrí ľudia.
Putá v jeho ruke akoby oťaželi. Mlčal. Vietor sa zdvihol, prevrátil debničku. Žena sa zohla, aby pozbierala jablká, a on tam stál, držiac obálku.
— Prepáčte, — povedal ticho, — mýlil som sa. Nikam nepôjdete.
Usmiala sa — unavene, ale úprimne.
— To je v poriadku, synak. Dobro niekedy nosí uniformu.
Keď odchádzal, Thomas kráčal pomaly, obálku vo vrecku. Vo vnútri len pár bankoviek a mincí — no zdali sa mu cennejšie ako čokoľvek, čo kedy zarobil.
