Bol horúci sobotný večer. Alex, Tom a Nick sa vracali z futbalového ihriska, smiali sa a preťahovali o to, kto dal viac gólov. Na križovatke k nim prišla staršia žena v dlhom kabáte, s palicou v ruke a dvoma ťažkými papierovými taškami. Vyzerala unavene, no hovorila nežne a sebaisto.
— Chlapci, pomôžte mi, prosím, doniesť tašky domov, — požiadala. — Bývam hneď blízko, len sa mi ťažko chodí.
Chlapci sa na seba pozreli. Alex prikývol — prečo nie. Zobrali tašky a žena, opierajúc sa o palicu, kráčala pred nimi, pomaly, krok za krokom.
Najprv išli po známych uliciach, potom po úzkych chodníčkoch medzi domami, kde sa už dávno nekosila tráva. Keď došli do starej štvrte s ošúchanými múrmi a zarastenými dvorami, Nickovi prebehol po chrbte mráz. Žena sa zastavila pri napoly zrútenom dome.
— Toto je môj dom, — povedala. — Ďakujem vám, zlatí, pomôžte to odniesť do kuchyne.
Dom pôsobil čudne — okná zatiahnuté, dvere vŕzgali, vo vzduchu pach prachu a vlhka. Vnútri panovalo šero, osvetlené slabou lampou. Po stenách viseli staré fotografie, na stole ležali akési papiere a handry.
— Položte tašky tam, — ukázala rukou.
Keď sa Alex zohol, aby ich položil, všimol si, že sa za nimi potichu zavreli dvere. Cvakanie zámku zaznelo mimoriadne zreteľne. Žena stála pri dverách bez pohnutia. Vo svetle lampy vyzerali jej oči zvláštne — ostražito, akoby na niečo čakala.
— Vy… bývate tu sama? — spýtal sa Tom s vyschnutým hrdlom.
Pomaly sa usmiala:
— Už nie.
V tej chvíli sa z hlbín domu ozval slabý zvuk — akoby krok alebo zapraskanie podlahy. Max urobil krok späť, zavadil o stoličku a tá spadla. Žena prudko udrela palicou o podlahu.
— Sadnite si! — povedala nečakane nahlas. — Netreba sa ponáhľať.
Alex pochopil, že niečo nie je v poriadku. Stretol sa pohľadom s Nickom a ten prikývol. Sekundy sa vliekli nekonečne. V dome bolo dusno, za oknom škriekali cikády a vzduch bol hustý od strachu.
— Pozrite, pani… — začal Tom, no žena náhle zdvihla ruku.
— Ticho, — zašepkala. — Teraz ste tu.
Vtedy Alex urobil to, čo si v tých pár mučivých sekundách rozmyslel: silno postrčil stôl, prevrátil jednu z tašiek a v tej istej chvíli sa vrhol k oknu. Nick a Tom sa za ním rozbehli. Drevený rám hneď nepovolil — no na druhý raz áno. Okno sa rozletelo a oni sa vykotúľali von, rovno do mokrej trávy.
Žena niečo skríkla, ale oni sa neobzreli. Pri susednom dome, kde na verande sedel muž so psom, Alex vykríkol:
— Pomôžte! Chcela nás zamknúť!
Sused okamžite zavolal políciu. O pár minút už stáli policajti pri starom dome. Vo vnútri — nikto. Ani žena, ani tašky. Len otvorené dvere a v prachu — odtlačky palice.
Neskôr sa zistilo, že táto žena bola už dlhšie pod dohľadom — trpela psychickou chorobou a pred niekoľkými rokmi sa už pokúsila vylákať deti do domu s tým, že „hľadá pomocníkov“.
Chlapci na ten večer dlho nezabudli. Vždy, keď Alex prechádzal okolo starej štvrte, mimovoľne sa pozrel k tomu domu, v ktorého oknách sa už nesvietilo.
A vždy si pomyslel jediné: niekedy sa za tým najobyčajnejším prosím skrýva to, čo by žiadne dieťa nemalo vidieť.
