Žena nechcela ísť na pohreb bývalého manžela — „nechcem sa pozerať na to pokrytectvo.”
Napriek tomu išla. Kvôli minulosti.
A potom jej jeho tajomník odovzdal obálku, ktorá všetko zmenila.
Od rána pršalo — sivý, nekonečný, ťažký dážď.
Emma stála pri okne a držala v rukách čierne šaty.
Na stole ležalo pozvanie na pohreb muža, ktorého kedysi milovala viac než život.
„Bývalý manžel,” stálo v liste.
Slovo, ktoré jej aj po rokoch zvieralo srdce.
Nechcela ísť. Nie zo zloby, ale preto, že vedela, kto tam bude — kolegovia, priatelia, príbuzní.
Ľudia, ktorí sa naňho usmievali, ale za chrbtom ho ničili.
Tí, čo hovorili: „Ona je len jeho tieň.”
A tí, čo sa radovali, keď ich manželstvo padlo.
Ale spomienka je silnejšia než hnev.
Obliekla si kabát, vzala dáždnik a vyšla.
Cintorín bol plný dáždnikov.
Ľudia šepkali, hádzali pohľady.
Emma stála bokom, nešla bližšie.
Neplakala — len sa dívala na mokrú zem, na vence s chladnými nápismi.
Zrazu sa pri nej objavil muž okolo päťdesiatky v tmavom obleku.
— Ste Emma Brownová? — spýtal sa.
Prikývla.
— Bol som jeho tajomníkom. Poprosil ma, aby som vám toto odovzdal. — Vytiahol z vrecka hrubú, mierne pokrčenú, ale starostlivo zalepenú obálku.
— Povedal: „Ak to nestihnem, nech sa to dozvie.”
Emma stuhla. Na obálke jej meno — v jeho rukopise.
Srdce jej búšilo.
Tajomník potichu dodal:
— Písal to dva dni predtým… Nezanechal nič pre nikoho iného. Len pre vás.
Sadla si na lavičku, držiac obálku ako niečo živé.
Ľudia sa rozchádzali, niekto plakal, iní hovorili o dedičstve.
Jej to bolo jedno. Iba chladná obálka v rukách a tlkot srdca v ušiach.
Keď ju napokon otvorila, vietor vytrhol jeden list a odniesol ho k hrobu.
Na papieri, ktorý jej zostal, bolo len niekoľko riadkov:
„Mala si pravdu.
Všetko, čo som hľadal, bolo v tebe.
Odpusť, že som to pochopil príliš neskoro.
Ale ak toto čítaš, vedz — napravil som to.“
Pod listom bola jeho podpis a pečať právnika.
A nižšie — dokument s jej menom.
Dom, ktorý kedysi patril im obom.
Ten, z ktorého odišla, nechajúc všetko za sebou.
Emma sedela dlho. Dážď hustol.
Niekto nad ňou roztiahol dáždnik, ale necítila ani chlad, ani vietor.
Len to zvláštne, pálčivé vedomie, že niekde za sivou oponou jej niekto konečne pustil ruku —
aby mohla začať odznova.
