Keď zomrela jej sestra, Elizabeth vedela, že sa všetko zmení.
Dom na okraji mesta, zdedený jej osemročnou neterou Claire, sa jej zdal príliš veľký, príliš cenný na to, aby „vyšiel nazmar“.
— Dieťa nepotrebuje dom, — povedala manželovi. — Postaráme sa o ňu. A potom, keď vyrastie, jej to vysvetlíme.
Lenže vysvetlenie nikdy neprišlo.
Doklady prepísali na seba, Claire poslali do internátu a dom — predali.
Dievča neplakalo. Len sa opýtalo:
— Vedela mama, že to urobíte?
Elizabeth mlčala.
Roky plynuli.
Narodil sa jej syn — Michael.
Vychovávala ho v pohodlí, nič mu nechýbalo, a bola hrdá, že „dosiahla život, o akom snívala“.
Na Claire si spomenula len zriedka — a vtedy s podráždením: „Sama si na vine, že sa držala ďalej.“
Ale osud rád uzatvára kruhy.
Michael, už dospelý, prepadol hazardu, prišiel o prácu, zadlžil sa a zostal sám.
Jednej noci, zmoknutý, bez domova, bez peňazí a bez telefónu, si sadol na lavičku v starom parku.
Zrazu mu niekto položil ruku na plece.
— Ste v poriadku? — ozval sa ženský hlas, tichý, no istý.
Zdvihol oči. Pred ním stála žena v kabáte, s teplým pohľadom a pokojom v hlase.
Ponúkla mu čaj a miesto na prenocovanie.
Michael chcel odmietnuť, ale nevládal.
Priviedla ho do bytu — malého, čistého, voňajúceho po čerstvom chlebe.
Podala mu suché oblečenie, uterák a povedala:
— Ľahnite si. Ráno uvidíme, čo ďalej.
Zaspal okamžite.
Ráno v kuchyni zbadal fotografiu — malé dievča s vrkočmi a pri nej žena s tvárou, ktorú už niekde videl.
— Kto je to? — spýtal sa.
Žena položila šálku a potichu odpovedala:
— To som ja. A vedľa mňa — tvoja matka.
Stuhol.
— Ty si…
Prikývla.
— Nedržím v sebe hnev, Michael. Každý zodpovedá len za svoje skutky.
Nedokázal nič povedať. Slzy sa mu samé tisli do očí.
V ten deň prvýkrát pochopil, čo znamená odpustenie.
A ona len nalievala čaj a pozerala von, ako za oknom ticho padá sneh — tak tichý ako jej dobrota.
