Na mesto sa spustil sivý jesenný večer. Vietor hnal po uliciach mokré lístie, vo vzduchu bolo cítiť dážď a chlad kamenných stien. Emily stála pri starom tehlovom dome, v premočenej bunde, držala v náručí dcérku Lily, zatiaľ čo Oliver sa k nej tisol — bledý, bosý, so suchými perami.
Blúdili ulicami už tri dni. Po vysťahovaní im ostalo len pár vecí v taške a stará fotografia. Mesto, ktoré kedysi dýchalo životom, sa zmenilo na chladné a cudzie. Ľudia prechádzali okolo, akoby ich nevideli.
Emily šepkala, snažiac sa, aby jej hlas znel pokojne:
— Vydrž, Oli, čoskoro niečo nájdeme…
Chcela odísť, keď za sebou začula kroky. Otočila sa — stál tam muž v dlhom kabáte, s rukavicami a kufrom v ruke. Pozeral na nich, akoby videl prízraky.
Po chvíli si zložil rukavicu, pristúpil bližšie a ticho povedal:
— Hľadal som vás.
Emily stuhla.
— Prosím?…
Muž pozrel na deti. Jeho hlas sa zachvel:
— Váš manžel… Thomas. Zachránil mi život. Sľúbil som mu, že ak sa mu niečo stane, nájdem jeho rodinu. Hľadal som vás — podľa zoznamov, starých adries, po celom meste. A teraz… som vás našiel.
Z vnútorného vrecka vytiahol zažltnutú obálku.
— Toto vám nechal. Povedal, že rodina je to jediné, čo mu zostalo.
Emily si list pritisla k hrudi, slzy sa miešali s dažďom. Muž jej prehodil šál cez plecia, deti zabalil do deky.
— Poďte so mnou, — povedal potichu. — Už tu nemusíte stáť.
Kráčali ulicou, osvetlenou slabými lampami. Vietor už nebol taký chladný. Lily zaspala v jej náručí a Oliver držal niekoho za ruku — prvýkrát po dlhej dobe.
Emily mlčala, ale v hrudi sa jej rozžal malý plamienok — nádej, že možno všetko ešte môže začať znova.
