Bol jasný deň, takmer bez vetra. Asfalt sa leskol po daždi, slnko sa odrážalo v mlákach. Na križovatke voňala zmes benzínu a čerstvých rožkov. Ľudia sa ponáhľali, nik si nevšimol invalidný vozík, ktorý sa pomaly posúval k okraju.
Alex držal pohár s kávou a pozeral na autá. Chodil sem často — len aby sa cítil súčasťou života, z ktorého ho kedysi vyradila nehoda. Na tvári pokoj, trochu únava, ale aj svetlo.
A potom — náraz, škripot pneumatík, výkrik. Auto na druhej strane križovatky narazilo do stĺpa. Sekunda ticha — a potom plamene. Najprv malé, potom väčšie.
Ľudia kričali. Niektorí utekali, iní stuhli.
Alex sa už pohol. Bez rozmýšľania. Vpred.
Kolesá rachotili, ruky mu horeli námahou. Jeden muž sa pokúsil priblížiť, ale cúvol od horúčavy. Alex neprestával. Vo dymu zbadal tvár — dieťa, pripútané na zadnom sedadle, plačúce.
Priblížil sa, chránil si tvár rukou, cítil pálivý žiar.
„Dýchaj… len dýchaj,“ šepol.
Chytil kľučku, popálil si ruku, ale ťahal znova. Kov povolil.
Rozopol pás, objal chlapca a zosunul sa z vozíka, zakrývajúc ho telom. Ľudia pribehli, odtiahli ich preč. V tej chvíli auto vybuchlo.
Alex ležal na asfalte, lapal po dychu. Chlapec sa triasol, ale žil.
Okolo hluk, krik, kamery. On však počul len tlkot srdca pod svojou rukou.
Keď k nemu prišiel hasič, Alex sa usmial:
— Je v poriadku?
— Áno. Vďaka tebe.
Prikývol a zavrel oči. Nie z únavy, ale z pokoja.
Vo vzduchu cítiť dym, benzín — a život.
Slnko svietilo na muža na vozíku a dieťa, ktoré držalo jeho ruku.
A v tom svetle bolo všetko jednoduché: bolesť, strach, náhoda — všetko malo zmysel.
