Studený vietor pískal nad vodou a ohýbal suchý tŕstie. Žena kľačala pri vode, ruky ponorené v ľadovej rieke. Prsty mala červené, pery modré, no ticho prala drobné detské veci — malé košieľky, ponožky, plienky. Vedľa nej stál starý lavór a kus mydla.
Slnko sa skláňalo k obzoru, no ona sa neponáhľala. Nemala kam — dom, v ktorom žili, zhorel pred dvoma týždňami. Manžel zomrel na stavbe, zanechal ju s bábätkom a prázdnymi rukami. Teraz prespávala u susedov a cez deň chodila k rieke — prať, hýbať sa, robiť aspoň niečo, aby sa nezbláznila.
Keď za sebou začula kroky, myslela si, že niekto prišiel po radu. Ale keď sa otočila, uvidela muža v dlhom kabáte. Stál tam, pozeral na ňu a na drobné veci v jej rukách. V jeho pohľade nebola ľútosť — len tiché pochopenie.
— Voda je ľadová, — povedal pokojne. — Nachladnete.
Silnejšie stisla látku, bez toho, aby zdvihla zrak.
— To nič, zvykla som si.
Muž bez slova zložil kabát a položil jej ho na plecia. Bol teplý, voňal po dreve a daždi.
— Netreba, — povedal potichu. — Postavím dom pri tomto brehu. Pre vás.
Zdvihla oči.
— Pre mňa? Prečo?
Muž sa len jemne usmial.
— Pretože tu stojíte, akoby ste chránili niečo viac než len oblečenie. A takí ľudia by nemali žiť v chlade.
Povedal to jednoducho, bez pátosu. Potom vytiahol z tašky zložený plán a ceruzku — a začal kresliť na mokrý papier, priamo na kolene.
O týždeň sa na brehu objavili kolíky, potom dosky. Muž sa vracal každý deň, napriek vetru a zime. Žena sa najprv snažila pomáhať, potom len stála a držala dieťa v náručí.
Na jar, keď pri rieke zazelenela tráva, dom už stál — malý, ale teplý, s oknami obrátenými k vode. A vždy, keď vietor priniesol vôňu rieky, spomenula si na ten deň — keď sa jej život znova nadýchol.
