Bol obyčajný deň, ako stovky iných.
Teplý vzduch zo supermarketu sa miešal s vôňou pečiva, kávy a čistiacich prostriedkov.
Ľudia sa ponáhľali; niekto hundral na ceny, iný zíval a hľadel do telefónu.
Rad pri pokladni sa posúval pomaly, so tichými rozhovormi a šušťaním tašiek.
Stála úplne na konci. Mladá, tehotná, s guľatým bruchom a unavenou tvárou.
Na čele sa jej ligotal pot — či z horúčavy, či z nepokoja.
Na páse ležali tie najobyčajnejšie veci: chlieb, mlieko, trochu ovocia a detské ponožky.
Pokladník tovar blokoval mechanicky, kým sa neozvalo tiché pípnutie — platba zamietnutá.
— Skúste ešte raz, — povedala trasúcim sa hlasom.
— Chyba platby, — odvetil pokladník, hľadiac na obrazovku.
— Možno… čiastočne? — dodala potichu, no hlas sa jej zlomil.
Rad za ňou stíchol.
Iba niekto si rozpačito odkašľal.
Otvorila peňaženku, prepočítala drobné a zrazu sa jej oči zaliali slzami.
— Prepáčte… asi časť nechám, — povedala a odkladala jablká a ponožky.
Ruky sa jej triasli. V tvári mala zmätok a hanbu.
Pokladník, mladík okolo dvadsiatky päť, na okamih strnul.
Pozrel na ňu, potom na tovar, a znovu na obrazovku.
A potichu povedal:
— Počkajte sekundu.
Otvoril vlastnú peňaženku, vytiahol bankovku a bez ohľadu na rad priložil svoju kartu k terminálu.
— Všetko je zaplatené, — vyslovil, akoby sa nič výnimočné nestalo.
Zdvihla zrak, pery sa jej chveli.
— Prečo ste to urobili? — spýtala sa takmer šepotom.
Usmial sa.
— Mama mi vždy hovorila: ak môžeš pomôcť — pomôž. Nečakaj poďakovanie.
Mlčala.
Slzy jej stekali po lícach, ale nebola v nich bolesť ani hanba — iba tichá vďačnosť.
Rad ďalej mlčal.
Niektorí odvrátili zrak, iní sa usmiali.
A chlapec opäť blokoval tovar, akoby sa nič nestalo.
Len vzduch v predajni sa zmenil.
Zoteplil sa, ožil.
Akoby niekto rozsvietil svetlo — nie elektrické, ale ľudské.
