Keď sa Anna Miller presťahovala do domu matky svojho manžela, snažila sa byť slušná, tichá a vďačná. Šiesty mesiac tehotenstva, nová krajina, nová rodina — všetko vyzeralo ako nový začiatok. Ale od prvých dní cítila: tu nie je vítaná.
Matka jej manžela, Margaret, bola prísna, panovačná žena.
— Nech aspoň niečo robí, keď žije na môj účet, — hádzala poznámky tak, aby ich Anna počula.
Každé ráno vstávala Anna prvá. Umývala podlahy, varila raňajky, prala. Jej brucho už bolo viditeľné, no Margaret to ignorovala.
— Tehotenstvo nie je choroba, — povedala chladne. — My sme pracovali do posledného dňa.
Lucas, Annin manžel, sa neodvážil zasiahnuť. „Nerieš to, mama je len prísna,“ — hovoril. Ale tieto slová nepomáhali, keď Anna denne počúvala urážky.
Jedného dňa omdlela priamo v kuchyni. Margaret len pretočila oči:
— Divadielko, aby nemusela nič robiť.
Našťastie suseda počula hluk a zavolala záchranku. V nemocnici jej lekári povedali: potrebuje pokoj. Akýkoľvek stres ohrozuje dieťa. Anna plakala. Báli sa návratu tam, kde ju ponižovali. Ale starší lekár jej ticho povedal:
— Niekedy musíš chrániť nielen seba, ale aj toho, kto je v tebe.
Na druhý deň sa Anna vrátila domov — nie sama, ale s právnikom, ktorého si najala. V rukách mal hrubý fascikel.
Margaret onemela. Právnik sa predstavil a položil papiere na stôl.
— Pani Miller, vo vašom dome žije tehotná žena, oficiálne manželka vášho syna. Podľa zákona je akýkoľvek nátlak, ktorý ohrozuje jej zdravie, psychické týranie. Máme lekársku správu aj svedectvá.
Margaret zbledla. Lucas mlčal. Právnik pokojne dodal:
— Ak sa to zopakuje, budeme nútení podať žalobu.
Po chvíli ticha bolo všetko inak. Margaret sklopila oči a nič nepovedala.
Anna stála pevne:
— Nechcem konflikt. Chcem len, aby sa moje dieťa narodilo v pokoji, nie v strachu.
O týždeň svokra odišla „na čas k priateľke“. Odvtedy už v dome nezaznelo slovo „príživníčka“. Anna porodila zdravého chlapca a začala nový život — pokojný a dôstojný.
