Bol to obyčajný deň na letisku v Mníchove. Rad k bezpečnostnej kontrole sa posúval pomaly; ľudia zívali, kládli kufre na pás a kontrolovali pasy. Všetko prebiehalo pokojne, kým k rámu nepristúpila staršia žena — nízka, v sivom kabáte, s úhľadne uviazanou šatkou. Na tvári mala únavu, ale v očiach jemný, takmer detský pokoj.
— Iba jedlo pre dcéru, — povedala ticho po anglicky s ľahkým prízvukom, keď položila svoj starý kufor na pás.
Keď kufor prešiel röntgenom, operátor sa zamračil. Vo vnútri sa rysovali pravidelné línie pripomínajúce obrysy akejsi konštrukcie. Neboli to konzervy ani balenia. Dôstojník požiadal o zastavenie pásu. Na obrazovke — kompaktný útvar, príliš symetrický a príliš ostrý na to, aby to boli len potraviny.
Ženu požiadali, aby počkala. Viditeľne znervóznela; prsty sa jej triasli, no hlas zostal pokojný:
— Prisahám, nie je tam nič zakázané. Len jedlo, — zopakovala.
Zavolali službukonajúceho nadriadeného. Prišiel a požiadal, aby kufor otvorila. Zámok cvakol a veko sa pomaly nadvihlo.
Vo vnútri naozaj ležali potraviny — úhľadne uložené balíčky, konzervy, chlieb. Ale pod nimi — vrstva pevnej tkaniny, a pod ňou niečo zabalené do starej plachty. Keď dôstojník nadvihol okraj, halou prebehol šum. Nebol to kov, ani zbraň — niečo iné.
Pred nimi sa objavil predmet pripomínajúci časť starobylej sochy. Kamenný fragment s vyrezávanými ornamentmi a tvárami, časom stmavnutý. Žena sa ticho zosunula na stoličku.
— To… to je môj manžel, — zašepkala. — Bol archeológ. Zahynul pri vykopávkach pred tridsiatimi rokmi. Nikdy sme nedokázali vrátiť všetko, čo našiel. Vezmem jeho nález domov. Je to jediné, čo z neho zostalo.
Dôstojníci si vymenili pohľady. Kontrola trvala takmer hodinu. Žiadne známky pašovania, nič nezákonné. Len dávny kameň, ktorý mal podľa expertov viac než tri tisíc rokov.
Prepustili ju. Pred odchodom sa zastavila pri dôstojníkovi, ktorý si ako prvý všimol „čudný tvar“, a povedala:
— Niekedy veci, ktoré vyzerajú podozrivo, iba strážia niečiu lásku.
Keď odišla, dôstojník ešte dlho hľadel na röntgenový monitor, kde v sivom svetle stále svietil obrys toho istého kufra. A ten tvar sa mu už nezdal desivý, ale — prekvapivo ľudský.
