Bol teplý letný deň, cesta takmer prázdna. Na výjazde z malého mestečka sedela staršia žena pri krajnici, pred ňou debnička prikrytá vyšívaným obrusom. Na tabuli vedľa bolo napísané: „Domáca zelenina. Lacno.“ Autá prechádzali, niektorí sa zastavili, kúpili uhorky či paradajky.
Keď pri jej stolíku zastalo policajné auto, babička sa najprv zľakla.
— Ja tu dlho nebudem, synkovia, — povedala rýchlo. — Len si potrebujem trochu zarobiť na lieky.
Mladý policajt sa usmial a pozrel na kolegu:
— Nebojte sa, babička, pokutu vám nikto nedá.
Zatiaľ čo si niečo zapisovali, zdvihol sa vietor. Obrus sa nadvihol a spadol na zem. Spod látky sa vykotúľal okrúhly, ťažký predmet — nepodobný žiadnej nádobe ani zelenine. Jeden z policajtov sa zohol, mysliac si, že ide o staré závažie. Ale keď ho zdvihol, úsmev mu zamrzol.
Bol to zhrdzavený kovový guľový predmet — masívny, s vyrazenými znakmi a ryhami. Žena zbledla a pritlačila si ruky na hruď.
— Nedotýkajte sa toho, — povedala ticho. — Je to staré… našla som to za domom, keď som kopala záhon.
Policajti si vymenili pohľady. Na povrchu boli viditeľné zvláštne značky — akoby súradnice alebo číslo série. Jeden z nich chytil vysielačku:
— Centrálne, tu patrola dvadsaťdva. Našli sme podozrivý predmet, možný delostrelecký granát.
O dvadsať minút dorazila pyrotechnická jednotka. Babičku usadili do auta a okolie ohradili páskou. Pyrotechnici opatrne zdvihli objekt a po krátkej kontrole potvrdili — nie je to atrapa. Skutočný granát z druhej svetovej vojny, stále aktívny.
Žena plakala a pozerala na svoj stolík so zeleninou:
— Bože, ja som si myslela, že je to len kameň…
Neskôr sa zistilo, že za jej domom sa kedysi tiahla línia zákopov. Granát tam ležal viac než sedemdesiat rokov, kým sa ocitol v jej rukách.
Keď bolo po všetkom, mladý policajt jej pomohol zbaliť veci. Ticho vytiahol bankovku a položil ju na debničku.
— Na lieky, ako som sľúbil, — povedal.
Babička sa slabo usmiala:
— Ďakujem, synku. Kto by si pomyslel, že zelenina môže byť niekedy nebezpečná.
