Anna sedela v kuchyni, dopíjala studený čaj, keď jej zasvietil telefón.
— Môžem ho priniesť domov? — stálo v správe, spolu s fotkou. Malé mačiatko, celé od blata, s mokrými labkami a veľkými okrúhlymi očami, pozeralo priamo do kamery.
Usmiala sa. Jej manžel často zachraňoval túlavé zvieratá, no vždy tvrdil, že „toto je naposledy“.
— Jasné, prines ho, — napísala bez rozmýšľania.
O hodinu sa otvorili dvere. Dániel vošiel s uterákom v rukách, v ktorom sa triasol malý chumáčik. Na krku mal starý, tenký obojok s malým príveskom.
Anna sa zohla, aby obojok zložila — a keď sa prívesok otočil, zastavila sa jej dych. Na kovovom krúžku bolo vyryté:
„Ak toto čítaš — našiel si ho.“
— To je vtip? — zašepkala.
— Našiel som ho pri starom sklade, — povedal Dániel. — Nikde nikto. Len tam sedel a mňaukal.
Vo vnútri prívesku našli zrolovaný papierik s adresou — tri bloky od ich domu.
Na druhý deň tam išli. Dom bol schátraný, okná zatarasené, záhrada zarastená. Keď zazvonili, nič. Ale mačiatko sa vyšmyklo z rúk, rozbehlo k bráne a mňauklo.
Dvere zapraskali. Na prahu stála stará žena, so slzami v očiach.
— To… je on? — spýtala sa. — Stratila som ho pred ôsmimi rokmi…
Ukázalo sa, že mačka patrila jej zosnulému synovi. Po jeho smrti zmizla a rodina si myslela, že je preč navždy. Žena povedala: „Syn vravel, že ak sa mu niečo stane — on sám si nájde nového človeka.“
Anna a Dániel mlčali, keď žena hladkala mačiatko a šepkala mu niečo do ucha. Keď odchádzali, povedala:
— Viete, niekedy zvieratá nenosia len teplo. Niekedy nesú spomienky.
Doma Anna dlho sedela pri okne. A keď jej telefón opäť zablikal: „Pozri, koho som zasa našiel…“, prešiel jej po chrbte mráz.
