Ráno sa začínalo pokojne.
Slnko vychádzalo nad pahorkami a rozlievalo po tráve zlaté odlesky.
Vo vzduchu voňalo seno a vlhká zem, od rybníka vial chladný vzduch.
Vyšiel na dvor ako vždy — v starom košeli, s pariacim sa čajom v hrnčeku —
a zvyčajným gestom zavolal kozu:
— No čo, Belka, ideme?
Koza vyšla zo stajne, mykla hlavou, zvonček cinkol.
Vždy kráčala za ním — pokojne, dôstojne, akoby rozumela každému slovu.
Pohladil ju po krku a usmial sa:
— Si múdra, hoci tvrdohlavá.
Záhrada za domom bola ponorená do ľahkej hmly.
Konáre starej jablone sa prehýbali pod ťarchou plodov. Pristúpil bližšie, aby postavil rebrík, napravil podperu.
A zrazu si všimol, že sa Belka napla.
Uši vztýčené, pohľad hore — priamo do koruny.
Nechápal nič.
Koza sa zrazu rozbehla a celou silou ho hrudníkom strčila do boku. Zakolísal, urobil krok späť —
a v tom okamihu strom praskol.
Zvuk bol krátky, ako výstrel.
Kmeň sa zlomil napoly, konáre sa zrútili, lístie a jabĺčka sa rozleteli. Spadol do trávy, pritláčal si ruky na hruď a cítil, ako mu srdce bije až v hrdle. Belka stála vedľa, odfukovala, ťažko dýchala — a dívala sa priamo naňho.
Pohladil ju po hlave, nechápajúc, že ešte dýcha.
— Ty… ty si vedela, však?
Žmurkla a ňufákom sa dotkla jeho dlane, akoby už bolo po všetkom.
Voňala šťava, rozpučené jablká a život. Jemný vánok šumel v listoch popadaných konárov, slnko sa hravo odrážalo na jej srsti. Sedel, pozeral na strom a myslel si:
aké zvláštne — niekedy prichádza záchrana s kopytami a vôňou trávy.
Odvtedy už na Belku nezvýšil hlas. A vždy, keď začul cinkot jej zvončeka,
hlboko vnútri sa mu ozval ten ranný praskot —
a vďačnosť, ktorú nemožno vysloviť.
