Dážď sa spustil náhle — silný, chladný, jesenný. Cesty stmavli, ľudia sa ukrývali pod dáždnikmi, autobusy aj minibusy jazdili pomalšie než zvyčajne. Mária stála na zastávke, držala kabelku a šatku pri sebe. Do práce meškala — jej dcéra sa ráno necítila dobre, musela s ňou zostať dlhšie. Teraz sa ponáhľala, bola nervózna a premáčaná dažďom.
Keď dorazil mikrobus, s úľavou si vydýchla. Bol takmer plný, ale miesto sa našlo. Vytiahla bankovku a podala ju vodičovi.
— Prosím, dvadsaťpäťka, — povedala ticho.
Vodič — silný muž okolo štyridsiatky s drsnou tvárou a unaveným pohľadom — odvrkol:
— Nemáte drobné? Nemám vydať, stále to isté dookola!
— Prepáčte, mám len toto… — povedala zahanbene.
— Tak vystúpte a rozmeňte si, — odvetil chladne, ani sa neotočil.
— Ale prší… — zašepkala.
— No a? Ja mám prácu, nie charitu!
V autobuse sa niekto uchechtol. Iný sa otočil k oknu. Nikto nič nepovedal.
Vodič prudko zastavil pri ďalšom semafore.
— Von! Zdržujete ľudí.
Mária sklopila zrak, bez slova vstala, poďakovala a vykročila do lejaku. Kabát jej okamžite premokol, vlasy sa jej prilepili na tvár. Kráčala po kraji cesty, kým svetlá mikrobusu nezmizli za zákrutou.
Vodič si niečo zamrmlal, pridal hlasitosť rádia a pokračoval. Nevšimol si, že z vedľajšieho pruhu vyšlo čierne SUV s majákom. Auto sa pomaly vyrovnalo s jeho mikrobusom.
Na ďalšej zastávke zbadal muža v uniforme, ako stojí priamo v daždi. Muž pristúpil k dverám a ukázal preukaz.
— Vy ste pred chvíľou vysadili ženu do lejaku? — spýtal sa pokojne.
— A vám je do toho čo? — odvrkol vodič.
— To bola moja matka, — odpovedal muž.
V autobuse nastalo ticho. Dokonca aj rádio stíchlo. Vodič zbledol, oči mu pobehovali. Chcel niečo povedať, ale muž sa už otočil.
— Ona by vám nič nepovedala, — vyslovil, — ale ja áno. Niekedy jeden čin ukáže, kto v skutočnosti ste.
Odišiel bez ďalšieho slova. Vodič dlho sedel bez pohnutia. Vonku stále pršalo, akoby dážď zmýval niečiu vinu.
Mária už vtedy kráčala domov, ešte vždy sa triasla od zimy — ale s teplom v duši. Lebo niekto predsa len išiel za ňou.
