Kaviareň bola takmer prázdna. Jesenné ráno, vôňa čerstvej kávy a mokrého asfaltu za oknami. Za pultom sa nudila mladá čašníčka — s telefónom v ruke a výrazom večnej únavy na tvári. Mechanicky utierala stôl, prechádzala si príspevky a vzdychala od nudy.
Dvere ticho cinkli zvončekom a do miestnosti vošla staršia žena. Drobná, zhrbená, v vyblednutom kabáte a starom šatke. Zastavila sa pri pulte, akoby sa bála ísť bližšie.
— Dobré ráno, — povedala nesmelo. — Mohla by som si len na chvíľu sadnúť?
Čašníčka zdvihla oči, premerala si ju a chladne odvetila:
— Ak si niečo objednáte, sadnite si. Toto nie je charita.
Žena zmätene pozrela na prázdne stolíky, potom znova na dievča:
— Ja… nemám dosť peňazí. Včera som nosila chlapcom na stavbe koláče, a dnes… — odmlčala sa, akoby sa ospravedlňovala. — Som len trochu unavená.
Čašníčka prekrížila ruky a povedala hlasnejšie, než bolo treba:
— U nás sa zadarmo neje, babka! Chcete si oddýchnuť, choďte do parku!
Jej hlas sa rozľahol po celej kaviarni. Dvaja hostia pri vedľajšom stole sa otočili. Žena zahanbene sklonila hlavu a vykročila k dverám.
— Prepáčte, — zašepkala a siahla po kabelke.
Vtom vstal muž, ktorý sedel pri okne. Zdvorilo, bez slov, vytiahol z peňaženky bankovku a pristúpil k pultu.
— Slečna, prineste, prosím, raňajky a kávu — pre túto pani, — povedal ticho. — A zapíšte to na môj účet.
Čašníčka očervenela, no mlčky prikývla. Žena naňho zmätene hľadela, nechápajúc, čo sa deje.
— Ale… ja to nemôžem prijať… — začala.
— Môžete, — odpovedal jemne. — Kedysi ste zachránili môjho brata.
Čašníčka s podnosom v rukách strnula. Žena sa zamračila.
— Vášho brata?..
Muž prikývol.
— Pracovali ste v nemocnici, keď mal nehodu. Vtedy ste neodišli domov, zostali ste s ním celú noc. Pamätám si vašu tvár.
Žena si zakryla ústa rukou, v očiach sa jej objavili slzy.
— Bože môj… koľko rokov už prešlo…
Usmial sa:
— Dnes je rad na mne, aby som pomohol ja vám.
Až vtedy čašníčka pochopila, aké hlúpe boli jej slová. Kaviareň stíchla. Dokonca aj kávovar akoby sa zastavil.
