Keď sa Dominik vrátil do starého bytu svojej matky, vzduch tam pôsobil nehybne. Všetko stálo tak, ako to nechala: šálka na parapete, staré kreslo pri televízore, rodinná fotografia na stene. Dlho sa neodvážil začať triediť jej veci. Všetko sa zdalo príliš osobné – akoby sa dotýkal minulosti, ktorá ešte stále dýcha.
Začal so skriňou – starou, vŕzgajúcou, s vôňou levandule. Vo vnútri boli starostlivo zložené šaty, krabička s gombíkmi, album so zažltnutými fotografiami. Ale úplne dole, za stohom svetrov, si všimol drevenú šperkovnicu. Malú, s ošúchaným vzorom, zamknutú drobným zámkom.
Kľúč našiel neskôr – v jej šijacej krabičke, medzi niťami a ihlami. Zámok cvakol, veko sa otvorilo.
Vo vnútri boli listy. Starostlivo zviazané modrou stužkou. A navrchu – fotografia mladej ženy, ktorá sa usmievala, držiac za ruku muža, ktorého nikdy predtým nevidel.
Rozviazal stužku a začal čítať. Prvý list bol datovaný dvadsať rokov pred jeho narodením.
„Môj drahý, stále čakám. Nikto nevie, že existuješ. Strážim tvoj list ako dych.“
Dominik čítal a s každým riadkom sa mu odhaľoval život jeho matky, o ktorom nič netušil. Láska, ktorú nosila v srdci celé desaťročia.
Posledný list bol krátky.
„Nenapísala som ti posledné slovo, kým som žila. Ale možno môj syn raz zistí, že som milovala.“
Sedel na podlahe, držiac listy, a cítil, ako sa minulosť a prítomnosť zlievajú do jedného okamihu.
Teraz táto krabička stojí uňho doma – nie ako tajomstvo, ale ako pripomienka, že každá matka má príbeh, ktorý nosí v srdci až do konca.
