Cesta bola takmer prázdna. Slnko pražilo do čelného skla, asfalt sa leskol od horúčavy a hudba v aute prehlušovala všetko naokolo. Alexej sa ponáhľal — stretnutia, telefonáty, povinnosti. Uhánal po ceste, podráždene sledujúc každé auto, ktoré sa „vlieklo“ pred ním.
Zrazu za ním blikli majáky. Sanitka. Siréna roztrhla vzduch a žiadala cestu. Alexej hodil krátky pohľad do spätného zrkadla a stisol pery.
— Vždy sa musíte tlačiť, — zamrmlal a bez rozmýšľania prudko prešiel do iného pruhu, čím sanitku odrezal.
Vodič sanitky dupol na brzdy, auto sa zakymácalo, na okamih to vyzeralo, že sa neudrží. Ale udržalo. Alexej sa len uškrnul a pridal plyn.
Nevidel tvár človeka, ktorý sedel vedľa vodiča. Nepočul zúfalé slová lekára, ktorý sa snažil udržať infúziu, nevšimol si ruku na nosidlách, ktorá sa sotva zdvihla — akoby sa niekto ešte stále bil o život.
Na druhý deň sa zobudil ako obyčajne. Zapol televízor, nalial si kávu a bezmyšlienkovite prechádzal správy.
A zrazu — záber. Diaľnica. Jeho známa cesta. Tá istá sanitka.
Nadpis: „Sanitka nestihla priviezť pacienta. Muž zomrel počas prevozu.“
Zamračil sa. Niečo ho pichlo pri srdci. Roloval ďalej — a strnul.
Meno zosnulého. Vek. Fotka.
Na nej — šedovlasý muž, známy úsmev, oči, ktoré nevidel už roky. Jeho otec.
Otec, s ktorým po hádke nehovoril. Otec, ktorého sľúbil navštíviť „cez víkend“.
Otec, ktorého viezla tá sanitka, ktorej neuhol z cesty.
