Rad v supermarkete sa pohyboval pomaly. Ľudia stáli unavení; niektorí prechádzali feed v telefóne, iní nervózne presúvali nákupy z ruky do ruky. Pri pokladni stála mladá žena — v ošúchanom kabáte, starých topánkach a s rozstrapatenými vlasmi. Nemala make-up, len únavu a ľahkú roztržitosť v očiach.
Držala v rukách pár jednoduchých vecí — chlieb, mlieko, trochu obilnín a jablká. Keď prišla na ťahu, vytiahla zo svojej tašky starú peňaženku, zložila bankovky na polovicu a ticho sa opýtala:
— Prepáčte, ak by to náhodou nestačilo, môžem niečo odložiť?
Pokladníčka, mladá a sebavedomá, s dlhými nechtami a výraznou rúžom, nahlas sa zasmiala:
— Ó, a začína sa to! Máme tu ľútosť-zľavu?
Niekoľko ľudí v rade sa zachichotalo. Niekto potichu poznamenal:
— Pozrite, asi si svoj plat minula nie na make-up.
Dievča napadlo horúčkou hanby a sklonilo zrak.
— Prepáčte, ja len… — začala, no hlas sa jej zlomil.
Vybrala drobné, spočítala; naozaj jej chýbalo niekoľko centov.
— Tak prosím dajte preč tie jablká, — zašepkala.
Pokladníčka teatrálne prevrátila očami a posmešne zakričala:
— Počuli ste? Odstránime jablká! Nemá dosť peňazí!
Rad sa rozrušil. Niekto odfrkol, iný mávol rukou. V tom sa spoza nich priblížil muž — v pracovnej bunde, s špinavými rukami, akoby práve prišiel zo stavby. Položil na pás hŕbu bankoviek a pokojne povedal:
— Ja zaplatím za všetko, čo má toto dievča.
Pokladníčka stuhla.
— Poznáte sa?
— Áno, — povedal, pozrel sa na dievča a dodal: — To je lekárka, ktorá pred mesiacom zachránila môjho syna.
Rad stíchol. Hluk utíchol; dokonca ani skener nepípoval. Dievča zdvihlo zrak — spoznala ho.
— Ja som len robila svoju prácu… — povedala potichu.
Muž sa usmial:
— Dnes ja robím to svoje.
Už sa nikto nesmial. Dokonca ani pokladníčka nezdvihla oči, rýchlo vystavila doklad a bez slova podala tašku.
Keď dievča vyšla von, dážď ustal a z oblakov náhle vykuklo slnko — akoby svet sám chcel povedať: spravodlivosť predsa existuje.
