Ráno sa začalo ako vždy. Mesto sa práve prebúdza, ulice zalialo mäkké slnečné svetlo. Sarah sa ponáhľala do práce — káva v držiaku, telefón s navigáciou, tichá hudba v pozadí. Všetko plynulo obvyklým rytmom, kým sa nezohla, aby zdvihla pero, ktoré jej spadlo zo sedadla spolujazdca.
Tá sekunda ju stála nervózny klaksón spoza nej — a možno aj oneskorenie na poradu. Ale práve tá sekunda — ako neskôr povedali policajti — zachránila život.
Keď Sarah zdvihla zrak, semafor už svietil na zeleno. Autá pred ňou sa pohli, no ona akosi nestlačila plyn hneď. A presne v tej chvíli, priamo pred jej autom, vybehol spoza zaparkovanej dodávky chlapec s batohom.
Zrejme meškal do školy a chcel prebehnúť cez cestu. Sarah prudko zabrzdila, kolesá zapišťali a auto zastalo len pár centimetrov od dieťaťa.
Chlapec stál nehybne, oči rozšírené. Sekundu predtým — keby sa Sarah nebola zohla po pero — by už zrýchľovala. Nastalo ticho, kým jej srdce znova neudrelo.
Chlapec potichu povedal:
— Prepáčte… nepozeral som sa.
Sarah vystúpila, kolená sa jej triasli. Kľakla si vedľa neho a objala ho — bez slov. O chvíľu pribehla jeho mama, zadýchaná, uplakaná. Keď bolo po všetkom, Sarah si sadla späť do auta a dlho nevedela otočiť kľúčikom.
Neskôr povedala:
„Hnevala som sa na seba, že som sa rozptýlila. Ale potom som pochopila — niekedy nás osud pribrzdí, aby sme si všimli to, na čom skutočne záleží.“
