Anna bývala v starom dome na okraji mesta. Dom bol tichý, susedia — väčšinou starší — sa všetci poznali, no rozhovory sa obmedzovali na „dobré ráno“ a „aké je dnes počasie“.
Na schodisku oproti býval muž okolo šesťdesiatky, Viktor. Pokojný, upravený, vždy pozdravil, ale rozhovor dlho nenaťahoval. Odchádzal skoro, vracal sa neskoro, často s taškami zo supermarketu.
Raz si Anna všimla, že dlho sedel na lavičke pri vchode — pozeral do zeme a neponáhľal sa domov. Prišla k nemu a spýtala sa:
— Je všetko v poriadku, Viktor?
Usmial sa, trochu unavene.
— Áno, len som unavený. Viete, keď je doma ticho, človeku sa niekedy nechce ani vodu na čaj zohriať.
Na druhý deň Anna navarila boršč — hustý, voňavý, ako ho varievala jej mama. Potom vysmažila fašírky, nakrájala chlieb, prestrela — a zrazu pozrela na dva príbory. Sekunda váhania. Potom vytočila číslo, ktoré ju kedysi poprosil „pre istotu“ uložiť.
— Viktor, uvaril sa mi boršč — príliš veľa, nebudem to predsa vyhadzovať! Príďte.
Prišiel o desať minút — nesmelo, akoby bol prvýkrát na návšteve. Sadol si, poďakoval a dlho sa jedla nechytal.
Anna sa usmiala:
— Vychladne!
Vzal lyžicu, ochutnal — a zastal.
— Viete, — povedal potichu, — už dva roky som nejedol domáce jedlo. Po manželkinej smrti všetko sám — chlebíky, polievka z vrecka… Toto — toto je vôňa domova.
Anna sklopila zrak a predstierala, že upravuje obrus. Večer plynul ticho: spomínali na mladosť, filmy, susedov. Keď Viktor odišiel, nechal na stole malú kytičku klinčekov.
Odvtedy v Anninom byte v nedeľu vždy voňala večera — a na stole stál jeden príbor navyše.
