Stála pri dverách, zovretými päsťami, aby sa netriasla.
— Odíď, — povedala chladne. — Hanbíš našu rodinu. Nemám ti čo povedať.
Staršia žena na prahu mlčala, v starom kabáte, s ošúchanou taškou cez plece.
— Chcela som ťa len vidieť, — zašepkala. — Počuť, že si v poriadku.
— Som, — odsekla dcéra. — Bez teba.
Susedia pozerali spoza dverí. Niektorí zo zvedavosti, iní si všetko nahrávali.
Matka sklopila oči a ticho dodala:
— Raz pochopíš, že hanba nie je vždy tam, kde ju hľadáš.
Dvere sa zabuchli. A ten zvuk jej ešte dlho znel v ušiach.
Prešiel týždeň.
Cítila sa ľahšia. Alebo si to aspoň chcela myslieť.
Žiadne nepríjemné návštevy, žiadne rozhovory, ktoré ju nútili červenať sa. Teraz bolo všetko ideálne — nová práca, priatelia, príspevky na sieti, dokonalý obraz života.
Ale v noci sa budila s pocitom, že ju niekto volá po mene spoza zavretých dverí.
Prešiel mesiac.
V ten večer sa vrátila domov neskoro. Dažďové kvapky bubnovali na okno, keď zaznelo klopanie.
Tri krátke, isté údery na dvere.
Pristúpila bližšie, zadržujúc dych.
— Kto je tam? — spýtala sa.
Odpoveď — ticho. Potom mužský hlas:
— Ste Emma Davisová?
Prikývla, dvere pootvorené.
— Áno. Čo sa stalo?
Na prahu stáli dvaja muži — jeden v civile, druhý v uniforme. Ich tváre boli vážne.
— Pripravte sa, — povedal starší. — Týka sa to vašej matky.
Srdce jej spadlo.
— Čo… čo s ňou? — hlas sa jej zlomil.
Muž sa jej pozrel priamo do očí a potichu povedal:
— Lepšie bude, ak to uvidíte sama.
Cesta do nemocnice sa zdala nekonečná. Svetlá áut sa leskli na mokrom asfalte a odrážali sa v jej uplakaných očiach. Nepamätala si, ako vošla dnu, nepočula slová sestričky — len tlkot krvi v ušiach.
Keď otvorila dvere izby, vo vzduchu cítila vôňu dezinfekcie a jazmínu. Matka ležala na posteli — bledá, s kyslíkovou hadičkou, ale s rovnakým jemným výrazom tváre ako v ten deň, keď ju vyhnala.
— Mama… — zašepkala, klesajúc na kolená vedľa postele. — Odpusť… nevedela som.
Matka pomaly otvorila oči.
— Ani som nečakala, — povedala ticho. — Chcela som len, aby si bola šťastná.
O pár minút bolo ticho.
Žiadni lekári, žiadne slová. Iba vôňa jazmínu, ktorá s ňou zostala navždy.
Odvtedy žije sama. Bez veľkých slov, bez cudzieho názoru.
A zakaždým, keď niekto zaklope na dvere — strhne sa.
Lebo teraz vie: najdesivejšie ticho prichádza po slovách „odíď“.
