Cesta za mestom bola tichá, takmer prázdna, s ľahkou hmlou nad poľami. Hliadkujúci Michael šiel na svoju bežnú rannú obchôdzku. Všetko bolo pokojné, až kým si pri kraji asfaltu nevšimol tmavý predmet. Zastavil, vystúpil z auta a pristúpil bližšie.
Bola to dámska rukavica — kožená, bordová, upravená, ale trochu ošúchaná. Na prvý pohľad nič zvláštne. Možno ju niekto len stratil. No Michael sa zastavil dlhšie, než by bolo bežné. Zdvihol ju, pozrel bližšie — a vtedy si všimol malý strieborný gombík v tvare hviezdy na zápästí.
Ten detail poznal.
Tieto rukavice patrili Amy, žene, ktorú poznal roky. Kedysi pracovala na polícii, no odišla po osobnej tragédii — zmiznutí svojej sestry. Odvtedy žila ticho, uzavreto, v neďalekom mestečku. Michael si spomenul, ako raz povedala s úsmevom:
„Nosím hviezdy, aby som nezabudla pozerať hore.“
Presne taký gombík — hviezda s malou škrabancou — bol aj na tejto rukavici.
Obzrel sa okolo: cesta, pole, stopy pneumatík, ľahký odtlačok opätku v blate, potom ďalší — akoby sa niekto potkol. Všetko naznačovalo, že niekto kráčal popri ceste… a potom zmizol.
Michael privolal posily. Niekoľko hodín prehľadávali okolie. Až večer našli stopy auta, ktoré zišlo z cesty k lesíku.
Keď sa priblížil, v tráve sa zaleskol ďalší predmet — druhá rukavica. Zdvihol ju a vnútri uvidel malý zložený lístok.
„Ak toto nájdeš — znamená to, že som nezmizla nadarmo.“
Michael stál bez pohnutia, hrdlo sa mu stiahlo. Nevedel, čo presne sa stalo, ale vedel jedno: toto nebola náhoda. Bol to odkaz.
