Boli dokonalý pár. Všetci im závideli ich lásku — dom, plány, dovolenky, fotky s nápisom „navždy“.
Až do tej noci, keď zazvonil telefón.
— Vaša manželka mala nehodu, — povedal hlas.
Ponáhľal sa, necítil pod sebou cestu. Keď dorazil, lekári povedali: prežila, ale zranenie chrbtice je vážne.
Najprv ju neopúšťal ani na chvíľu. Kŕmil ju, menil obväzy, počúval lekárov.
Potom však prišla únava. Podráždenie. Ticho.
Po troch mesiacoch si potichu zbalil veci.
— Nedokážem takto žiť, — povedal. — Bolí ma pozerať sa na teba takúto.
A odišiel.
Zostala sama.
Dni a noci splývali a len zvuk prístrojov jej pripomínal, že ešte žije.
Až jedného dňa prišiel nový fyzioterapeut. Mladý muž s dobrými očami.
Neľutoval ju, nehovoril „vydrž“ — jednoducho prichádzal každý deň a nútil ju robiť to, čo považovala za nemožné.
Krok za krokom, slzu po slze, sa učila znovu ovládať svoje telo.
Jedného dňa povedal:
— Dnes to skúsite bez opory.
Bála sa, ale poslúchla.
A prvýkrát po mesiacoch — urobila krok.
Prešiel rok.
Znova chodila. Najprv s palicou, potom bez. Žila, smiala sa, opäť cítila, že je sama sebou. A vedľa nej bol on — ten, kto ju nelutoval, ale veril.
V ten deň, v nákupnom centre, stála pri výklade.
Jej bývalý manžel ju spoznal okamžite — ten istý úsmev, ten istý lesk v očiach. Ibaže teraz pri nej stál iný muž.
Pristúpil bližšie… a zamrzol.
Pretože ho spoznal.
Bol to ten muž, ktorému kedysi odmietol dať prácu, nazvúc ho „nevyhovujúcou úrovňou“.
Ten, ktorý ho prosil o pomoc a dostal len chladný pohľad.
Ten, ktorý teraz držal za ruku jeho bývalú manželku.
Stál tam, neschopný sa pohnúť.
A ona sa naňho len pokojne pozrela, bez hnevu.
— Vieš, — povedala ticho, — niekedy Boh nevracia ľudí kvôli pomste. Ale aby ukázal, kto naozaj vie milovať.
