Ráno začalo pokojne. Prázdna cesta za mestom, prvé slnečné lúče, kvapky rosy na tráve pozdĺž krajnice. Kamery snímali bežný obraz: autá, pár chodcov, ticho.
Až kým sa neobjavila ona.
Na zázname vidno, ako pes vybieha z kraja cesty. Chudý, s špinavou, rozstrapatenou srsťou, roztrhnutým obojkom a ostražitými očami. Beží priamo na cestu, akoby v panike.
Prvé auto prudko brzdí, druhé sa vyhýba. Ľudia kričia, trúbia, niektorí už berú do rúk mobily, myslia si, že pes zošalel. Ale pes neodchádza. Šteká, behá medzi pruhmi, nepúšťa žiadne auto bližšie.
Po niekoľkých sekundách sa zrazu zastaví — presne uprostred cesty, pred strieborným sedanom — a začne štekať ešte hlasnejšie.
Vodiči vystúpia, podráždení.
— Odveďte ho preč! — kričí niekto.
— Pokúše niekoho! — hnevá sa iný.
Ale pes sa nehýbe. Len vrčí a pozerá sa pod auto.
Jeden muž pristúpi bližšie, zohne sa — a hneď cúvne.
Pod autom, len pár centimetrov od kolesa, leží dieťa.
Chlapček, zabalený v deke, s odreninami na tvári, zatvorenými očami.
Po pár sekundách je jasné: nie je to náhoda.
O kúsok ďalej — stopy nehody. Prevrátený kočík, zlomené zábradlie. Žena — matka dieťaťa — kričí, zúfalo hľadá syna, netušiac, že sa vykotúľal z kočíka rovno na cestu.
A keby pes v tom momente nevybehol, prvé auto by nestihlo zabrzdiť.
Keď prišli záchranári, vytiahli chlapca — dýchal.
Pes stál vedľa, triasol sa, ale sa nepohol, kým ho neodovzdali lekárom. Potom si len sadol na kraj cesty a pozrel do diaľky, akoby vedel, že jeho poslanie sa skončilo.
Neskôr sa zistilo, že pes žil v okolí už viac než rok. Ľudia vraveli, že sa každé ráno objavuje na tej istej ceste, ľahne si ku krajnici a pozoruje autá.
Až ho raz jedna žena spoznala. Bol to pes jej brata, ktorý na tom mieste zahynul pri nehode pred dvoma rokmi.
Teraz žije v rodine chlapca, ktorého zachránil.
Chlapec ho volá Sky, pretože, ako hovorí, „prišla z neba“.
A vždy, keď rodina prechádza tou cestou, Sky zdvihne hlavu, akoby stále kontrolovala, či je cesta čistá… a nikto už viac neutrpí.
