Autobus bol preplnený. Večerná špička, unavení, podráždení ľudia, niekto držal tašky, niekto telefón, iný sa len snažil nestúpiť na cudzie nohy. Anna, ponáhľajúca sa z práce, sa konečne pretlačila dnu, chytila sa madla a v duchu rátala zastávky domov.
Po pár minútach autobus zastal, dvere sa otvorili a nastúpila staršia žena. Sivé vlasy, slušný kabát, taška v ruke — vyzerala unavene, ale držala sa vzpriamene a dôstojne. Ľudia okolo sa tvárili, že ju nevidia — klasika večernej MHD.
Anna si povzdychla a vstala.
— Sadnite si, prosím, — povedala.
Žena sa vďačne usmiala, sadla si a po chvíli ticho prehovorila:
— Ďakujem. Pripomínate mi jedno dievča… Aj ono mi kedysi uvoľnilo miesto. Lenže vtedy som bola celkom iná.
Anna sa usmiala, no v hrudi pocítila zvláštny nepokoj.
— Naozaj? — spýtala sa.
Žena prikývla.
— Áno. Cestovala som v tomto istom autobuse. Plakala som. Stratila som peňaženku, nevedela som, ako sa dostanem domov. A jedno mladé dievča si ku mne prisadlo, dalo mi peniaze a povedalo: „Dobro sa vždy vráti.“
Anne sa zahrialo pri srdci. Spomenula si — to ráno, ten istý autobus, tú istú ženu. Mala vtedy dvadsaťdva a jednoducho pomohla, bez očakávania.
Pozrela na ňu — rovnaké držanie, rovnaký pohľad. A vtedy sa žena usmiala a dodala:
— A teraz sa dobro vrátilo znovu.
Na ďalšej zastávke jej Anna pomohla vystúpiť. Predtým, než odišla, sa ženy jemne dotkla.
— Ďakujem ešte raz. Ani neviete, ako malé gesto môže vrátiť vieru v ľudí.
Keď sa dvere zatvorili, Anna dlho pozerala z okna — a myslela na to, ako ticho život vracia to, čo sme kedysi dali iným.
