V horúcej africkej noci sa ozval plač novorodenca. Ľudia vybehli z domov — ten zvuk nezniel ako plač, ale ako znamenie. Pôrodná asistentka zdvihla dieťa do svetla petrolejovej lampy — a zamrzla. Koža bábätka bola snehobiela, akoby stvorená zo svetla. Mihalnice priehľadné, pery ružové, oči — ako mesačná voda.
Ticho padlo okamžite. Ani cvrčky nehrali.
Mladá žena na rohoži plakala.
— To je môj syn… môj chlapček…
Ale nikto jej neveril.
Staršia susedka ako prvá povedala to, čoho sa všetci báli:
— Biely chlapec sa v našej krvi nenarodí. To nie je jeho dieťa.
Otec, vysoký, silný, s očami plnými hrôzy, stál vo dverách.
— Čo si urobila? — zachripel. — S kým si bola?
Nečakal na odpoveď. Otočil sa a odišiel. Cvrčky znova začali spievať, keď mizol v tme.
Matka zostala sama — s dieťaťom, od ktorého sa odvrátil svet.
Pozerala naňho a nevedela, čo je horšie — odsúdenie ľudí alebo ticho bez súcitu.
Každé ráno počúvala šepoty.
Každý večer s padajúcim slnkom cítila, ako jej srdce klesá.
Ale chlapec — smial sa. Čisto, radostne, akoby nevedel, že je iný.
Niekedy sa jej zdalo, že v tom smiechu je odpoveď. Že Boh je stále s ňou, len ešte nechápe, prečo sa to všetko stalo.
Nevedela, že raz ten smiech umlčí celé dediny…
A že muž, ktorý odišiel, sa vráti v noci, keď už nik neveril v odpustenie.
Mesiace plynuli.
Ženu, ktorú teraz volali „matkou bieleho dieťaťa“, vídali len zriedka. Syna chránila pred slnkom, pohľadmi, slovami ostrými ako nôž. Ľudia šepkali, že chlapec je znamenie, že v ňom prebývajú duchovia predkov. Niektorí sa prežehnávali, iní odvracali pohľad.
Chlapec rástol. Volala ho Lumi — „Svetlo.“
Smial sa, hral, dotýkal sa jej tváre, akoby vedel, že zlo mizne, keď sa dotkneš lásky.
Raz prišli lekári z hlavného mesta. Mladí, s bielymi plášťami, pokojnými hlasmi. Vyšetrili všetky deti. Keď prišli k Lumimu, jeden z nich povedal:
— Váš syn nie je prekliaty. Má albinizmus. Je to zriedkavý dedičný stav.
Slová zneli ako oslobodenie.
Amina nerozumela všetkému, ale cítila, že svet sa mení. Na druhý deň prišla jej matka — po roku. Objala ju. Ľudia prestali šepkať. Dokonca aj tí, ktorí súdili, sa teraz dívali inak.
O týždeň, v noci pod mesiacom, niekto potichu zaklopal.
Otvorila — a videla ho.
Kwameho. Muža, ktorý kedysi odišiel bez pohľadu späť.
Stál vo dverách, bledý od hanby.
— Prišiel som… vidieť syna, — zašepkal.
Vpustila ho.
Lumi spal, jeho tvár zalialo mesačné svetlo. Kwame si kľakol vedľa, pozeral dlho, s trasúcimi sa perami.
— Odpusť mi, — šepol. — Bol som slepý, a nevidel som svetlo priamo pred sebou.
Amina mlčala. Položila ruku na jeho.
Do izby vbehol teplý vietor — akoby sa vrátil sám život.
Odvtedy dedina vie: svetlo sa môže zrodiť aj tam, kde ľudia videli len tmu.
A niekedy Boh pošle práve to dieťa, ktorého sa všetci báli — aby ich znova naučil milovať.
