Deň bol šedý a daždivý. Mrholilo; ľudia sa ponáhľali pod dáždniky, on však kráčal pomaly s palicou a občas sa zastavil pri výkladoch. Volal sa Edward. Mal sedemdesiatosem a rád žartoval, že „rozumie telefónom presne natoľko, aby zavolal lekárovi a vnučke“. No dnes jeho starý prístroj definitívne prestal fungovať, a tak neostávalo nič iné — treba ísť do predajne.
Vo vnútri voňalo plastom, kávou a novou technikou. Za pultom sedel mladý poradca so slúchadlom v uchu — ten typ, čo prepína medzi zákazníkmi ako medzi pesničkami. Keď zbadal starého pána, odložil tablet a zdvorilo sa usmial:
— Ako môžem pomôcť, pane?
— Telefón umrel, — odpovedal Edward s unaveným úsmevom. — Asi je starší ako ty.
Mladík sa zasmial a pristúpil bližšie. V pohľade nemal podráždenie ani zhon — len dobrotu. Pomohol vybrať jednoduchý smartfón, vysvetlil, ako sa zapína, volá a píšu správy. Edward počúval a prikyvoval, no polovici slov nerozumel. V jednej chvíli chlapec navrhol, že všetko spíše krok po kroku. A naozaj — vzal papier a starostlivo napísal:
„1. Stlačiť bočné tlačidlo.
2. Potiahnuť prstom nahor (swipe).
3. Nájsť meno.
4. Stlačiť zelené slúchadlo.“
Potom pridal:
„Ak sa niečo nepodarí — zavolajte. Naozaj zavolajte. Pomôžem.“
Spoločne telefón nastavili, dali veselú melódiu a spravili fotografiu „na skúšku kamery“. Edward sa na snímku zadíval a nečakane povedal:
— Vieš, nefotil som sa s nikým už dvadsať rokov.
Mladík sa usmial.
— Tak to je načase napraviť.
Odvtedy starý pán chodieval do predajne každý týždeň — nie preto, že by sa telefón kazil, ale preto, že ho tam niekto čakal. A poradca raz kolegom povedal:
— Niekedy, aby si predal telefón, stačí sa s človekom naozaj porozprávať.
