Keď tím reštaurátorov vstúpil do starého domu na okraji mesta, čakali obyčajnú prácu — odstrániť omietku, obnoviť podlahu, vymaľovať steny. Dom bol opustený celé desaťročia: prach, zatuchnutý vzduch, pavučiny pod stropom a stopy času na každom predmete. No práve v tomto dome ich čakal objav, o ktorom neskôr písali miestne noviny.
V obývačke, na veľkej stene oproti oknu, visel ťažký obraz. Bol tmavší než všetko ostatné a akoby priťahoval pohľad. Na plátne bola žena v čiernych šatách, sediaca pri okne, s priamym, pozorným pohľadom. Zdalo sa, že sleduje každého, kto vstúpi do miestnosti.
Robotníci sa rozhodli obraz zvesiť, aby vyrovnali stenu pred maľovaním. Jeden z nich, Tom, si všimol, že plátno akoby vrastlo do steny — spodná časť sa nehýbala, akoby bolo za ňou niečo skryté. Po niekoľkých pokusoch opatrne odstránili rám — a v miestnosti sa ozvalo tiché zapraskanie, akoby dom sám vydýchol.
Pod obrazom sa ukázalo staré okno, zatlčené doskami a omietnuté po okrajoch. Nikto netušil, že tam je — ani majitelia, ani bývalí obyvatelia. Okolo rámu boli viditeľné stopy opráv: niekto ho úmyselne zakryl, starostlivo a s námahou.
Keď Tom posvietil baterkou do štrbiny medzi doskami, vzduch zvnútra bol chladný — akoby za oknom nebola záhrada, ale pivnica. Nahol sa bližšie — a pochopil, že to nie je vonkajšia stena. Za oknom sa otvárala iná miestnosť. Tma, staré tapety a niečo kovové, čo sa lesklo na podlahe.
Rozhodli sa odstrániť niekoľko dosiek. Keď strhli prvú, do miestnosti sa vyvalil oblak prachu a zápach vlhkosti. A za druhou sa na okamih zablyslo niečo — akoby tam niekto stál a pohol sa.
Jeden z nich reflexívne posvietil dovnútra, no lúč svetla dopadol len na prázdno. Žiadny pohyb. Len staré zrkadlo opreté o stenu a v ňom matný odraz miestnosti, v ktorej stáli.
„Možno priechod?“ — povedal tíško jeden z nich. Tom pokrútil hlavou, stále sa díval do otvoru. Na vnútornej stene bol vidieť kúsok papiera, pribitý klincami. Natiahol sa, ale nedosiahol. Druhý priniesol špachtľu, aby dosku podvihol.
A v okamihu, keď sa dotkol okraja, v hĺbke miestnosti niečo s tupým buchnutím spadlo. Všetci traja stuhli. Ticho bolo také husté, že bolo počuť ich vlastný dych.
Tom ustúpil, pozrel na obraz, ktorý teraz stál pri stene — a takmer mu vypadla baterka z ruky.
Žena na plátne sa už nedívala smerom k oknu. Jej pohľad bol uprený priamo na nich.
