Pre Emily to bol obyčajný deň. Ráno práca, potom nákupy, a popoludní musela odniesť do školy synov zabudnutý obedár. Rodina sa nedávno presťahovala do tejto štvrte a jej syn — Jake — si ešte len zvykal na novú školu, spolužiakov a učiteľov. Mal len deväť rokov, no domov často prichádzal ticho. Na otázku: „Aký bol deň?“ odpovedal krátko: „Dobrý.“
Emily vošla do školy, prešla dlhú chodbou, kde to voňalo po farbe a kriede, a zamierila ku triede svojho syna. Pri dverách začula hlasy. Jeden z nich patril Jakovi. Druhý — inému chlapcovi, o niečo hlasnejšiemu, posmešnému.
— Prečo máš vždy taký starý obedár? — spýtal sa.
— Pretože… — zaváhal Jake. — Patril ockovi.
— Tvoj otec zomrel, však? — druhý hlas zoslabol, no znelo v ňom viac zvedavosti než súcitu.
— Áno, — odpovedal Jake ticho. — Ale nie som smutný. Nosením ho, pretože ocko hovoril, že v tom obedári je vždy miesto na niečo dobré.
Emily stála za dverami, ruku mala na batohu s jedlom. Slzy sa jej okamžite nahrnuli do očí. Spomenula si na deň, keď jej manžel — veselý, dobrosrdečný Michael — kúpil ten obedár a žartom povedal synovi:
„Hlavné je, aby v ňom nebolo len jedlo, ale aj niečo, čo ťa robí šťastným.“
Po jeho smrti Jake trval na tom, že bude chodiť do školy práve s týmto starým kovovým obedárom — poškrabaným, ale s tým malým nálepkou v rohu: “Smile today.”
Emily stála za dverami, počúvala, ako sa chlapci rozprávajú o iných veciach, a snažila sa nevydať ani hlások. Keď vošla do triedy a podala synovi zabudnutý obed, pozrel na ňu a usmial sa — s tým istým jemným, trochu plachým úsmevom ako jeho otec.
Len ho objala, bez slova. A po prvýkrát po dlhom čase pochopila: Jake si na otca nielen spomína. Žije tak, aby na neho nikto nezabudol.
