Ráno bolo obyčajné.
Ten typický jarný vzduch, keď všetko vonia po mokrom asfalte a čerstvosti.
Kaluže odrážali oblaky, slnko sa schovávalo a znovu vychádzalo medzi domami.
Dievča išlo do školy — s batohom, so slúchadlami, pozerajúc pod nohy.
A zrazu začula — tichý, stiahnutý piskot.
Zastavila sa.
Pozrela dole — a uvidela.
Malý ježko, uviaznutý medzi kovovými mrežami kanála.
Trhal sa, snažil sa vyslobodiť, ale pichliače sa mu zachytávali o železo.
Oči — drobné, čierne, lesklé od strachu.
Kľakla si.
Okoloidúci prechádzali, niektorí sa obzreli, ale nikto nezastal.
Vytiahla z batohu rukavicu, opatrne ho podobrala.
Kov bol studený, ježko sa triasol.
Minúty plynuli pomaly.
Prsty ju boleli, kolená mala mokré.
A potom — vyletel von. Živý, rozstrapatený, vydesený.
Obzrel sa, akoby chcel niečo povedať, a zmizol pod kríkom.
Zostala sedieť.
Srdce jej bilo rýchlo — akoby zachránila celý svet.
A jedna myšlienka ju prenasledovala: prečo nikto iný nezastal?
Večer otvorila notebook.
Začala hľadať, kto v meste zachraňuje zvieratá.
Nič. Len staré inzeráty a prosby o pomoc.
O týždeň napísala vlastný príspevok:
„Ak vidíš zranené zviera — nezostávaj ľahostajný. Môžeme niečo zmeniť.“
Fotografia ježka — vystrašeného, ale živého.
Podpísala: „Chcel sa len dožiť rána.“
Príspevok sa rýchlo rozšíril. Ľudia písali, zdieľali, pýtali sa, ako pomôcť.
Študenti zbierali krabice, kontaktovali útulky.
Dokonca aj dospelí. Dokonca tí, ktorí predtým len prešli okolo.
O pár mesiacov sa na dvore objavila malá tabuľka:
„Mesto je náš spoločný dom. Chráň tých, ktorí nemôžu hovoriť.“
Podpísaná jej rukou — drobná, ale pravá.
A niekedy, keď išla do školy, sa ešte vždy dívala pod nohy.
Nie preto, že by sa bála zakopnúť — ale preto, že vedela: svet závisí od toho, kto sa zastaví.
