Poludnie.
Školský štadión pulzoval zvukmi: hvizd, údery lopty, krik žiakov, vôňa rozpáleného asfaltu a čerstvej trávy.
Leto sa blížilo ku koncu, ale slnko stále rezalo do očí a odrážalo sa od kovového pletiva oplotenia.
Na ihrisku stála trieda 8. „B“.
Učiteľ telesnej — vysoký, hlučný, s večnou píšťalkou na hrudi — staval žiakov do radov.
— Rýchlo do kruhu! — zvolal. — Otestujeme rýchlosť pred súťažami!
Deti sa smiali; niekto potľapkal kamaráta po pleci, niekto posunul loptu.
Všetci — okrem jedného.
Leon.
Tichý, so starostlivo zapnutou mikinou na zips a teniskami stmavnutými vekom.
Snažil sa nevynikať, no vždy vynikal.
Jeho pohyby boli pomalšie, krok opatrnejší, dych nerovný.
Ale snažil sa.
Vždy.
— Leon, rýchlejšie! — zakričal učiteľ, keď chlapec ešte len dobiehal k svojej čiare.
Leon pridal, no potkol sa.
Spadol, zachytil sa dlaňami, postavil sa a oprášil prach.
Na sekundu zavládlo ticho.
Potom sa ozval posmech zozadu.
— Pozor, šampión! — zaznelo jedovato.
Učiteľ stisol pery.
— Ak to nezvládneš ako ostatní, sadni si do tieňa. Nerozptyľuj triedu.
Slová boli vyslovené takmer ľahostajne. Ale zasiahli ako výstrel.
Nehádal sa.
Odišiel a sadol si na okraj ihriska, tam, kde tráva prechádza do prachu a kde je vždy tichšie.
Slnko pálilo do chrbta, ruksak ležal vedľa, a okolo zneli cudzie hlasy — rovné, hlasné, rýchle.
Díval sa, ako ostatní behajú dookola.
Učiteľ opäť zapískal.
Lopta sa prikotúľala k nemu. Chcel ju vrátiť — no nestihol. Učiteľ ju zdvihol skôr.
— Seď, — povedal krátko. — Nezavadzaj.
Leon prikývol.
Zdvihol hlavu k nebu.
Oslepujúco modré. Bez oblakov.
Vzduch sa chvel a zdalo sa, že aj čas sa zastavil.
A potom — sa niečo zmenilo.
Jeden chlapec spomalil.
Potom druhý.
Tretí sa zastavil úplne.
Učiteľ zapískal.
— Povedal som: behom!
Ale nikto nebežal.
Najprv len stáli. Potom niekto vykročil k okraju ihriska. Potom ďalší.
Ticho sa šírilo ako vlna.
Učiteľ urobil krok vpred a stuhol.
Pozeral, ako jeho trieda jeden po druhom vystupuje z kruhu a ide k Leonovi.
Ticho.
Slnko.
Vietor.
Spustil píšťalku.
A prvýkrát nevedel, čo povedať.
Nasledujúce ráno privítala školu ticho.
Štadión bol prázdny, tráva sa leskla rosou.
Deti prišli skôr než všetci.
Učiteľ — tiež.
Ale Leon neprišiel.
Lavička, na ktorej včera sedel, zívala prázdnotou.
Nikto nezačal rozcvičku. Nikto sa nedotkol lopty.
Učiteľ stál pri bráne a hľadel k horizontu, kde sa pomaly dvíhalo slnko.
Zdalo sa mu, že každú chvíľu začuje kroky.
Pomalé, tiché, ale isté.
A celá trieda, so zatajeným dychom, čakala na to isté.
