Dážď neprestával už niekoľko dní.
Adam sedel za volantom svojho auta a díval sa na ulice, kde sa všetko miešalo — ľudia, dáždniky, svetlá, voda.
Bol unavený. Zdalo sa mu, že mesto plače za všetkých, ktorí nemôžu.
Keď uvidel ženu pri ceste, najprv si myslel, že čaká autobus.
Potom však pristúpila bližšie a zaklopala na okno.
Chudá, premočená, s unavenými očami a ťažkou plátenou taškou.
— Mohli by ste ma odviezť do útulku? — spýtala sa ticho. — Zaplatím neskôr, prisahám.
Adam žmurkol.
Vo vzduchu bolo cítiť mokré oblečenie a ulicu.
— Prepáčte, bez platby nevážem. Mám čisté auto. Nemôžem.
Mlčala chvíľu.
Potom prikývla — akoby to čakala.
— Rozumiem.
A jednoducho odišla.
Zapol svetlá a odišiel, no v spätnom zrkadle ju ešte chvíľu videl — osamelú, krehkú, no zvláštne silnú.
O minútu zmizla v daždi.
Na druhý deň na ňu zabudol.
Život šiel ďalej: jazdy, zákazníci, krátke rozhovory, káva na pumpe. Všetko ako vždy.
Až kým o týždeň nezastavil v kaviarni na obed.
Nad pultom visel televízor.
Zvuk bol tichý, ale zachytil slová moderátorky:
— Dnes neznáma žena zachránila dieťa, ktoré spadlo z mosta. Svedkovia hovoria, že skočila ako prvá, bez váhania.
Adam zdvihol zrak.
Na obrazovke zábery z miesta.
Dav, záchranári, mokré dieťa v deke. A vedľa neho — tá istá žena.
Tá, ktorú nechal v daždi.
Mala na sebe ten istý kabát, vlasy prilepené k tvári, ruky sa jej triasli, no usmievala sa na dieťa.
Potom kamera zabrala iný uhol.
K dieťaťu pribehla uplakaná žena — a Adamovi sa zastavilo srdce.
Bola to jeho manželka.
A dieťa — jeho syn.
Svet sa zastavil.
Nič nepočul, necítil, len pohľad na jej tvár.
Tá, ktorej povedal „nie“.
Tá, ktorá skočila tam, kde iní stáli a kričali.
Neskôr sa dozvedel, že ju našli záchranári v šoku, podchladenú.
Nič nežiadala. Ani meno nepovedala.
Adam šiel do nemocnice.
Dlho stál na chodbe, kým nevyšiel lekár.
— Spí, — povedal. — Len povedala, že dieťa je v bezpečí, a to jej stačí.
Vošiel potichu.
Ležala pod sivou dekou, tenká ako tieň.
Na stolíku pohár vody a mokrá vreckovka.
Adam pristúpil bližšie, vybral kľúče z vrecka,
a položil ich na stôl — akoby tým mohol niečo zmeniť.
— Prepáčte, — zašepkal. — Len… prepáčte.
Otvorila oči.
Pozrela sa naňho pokojne.
A usmiala sa.
