Keď sa rodina Carterovcov rozhodla obnoviť starý dom, postavený ešte v 20. rokoch minulého storočia, nikto netušil, že obyčajná rekonštrukcia sa zmení na niečo celkom iné. Dom kúpili len nedávno — priestranný, s vysokými stropmi a vŕzgajúcimi drevenými podlahami, v ktorom akoby každá doska ukrývala svoj príbeh.
Na tretí deň prác si robotníci všimli zvláštny detail: stena na chodbe medzi spálňou a obývačkou bola hrubšia, než by mala byť. Rozdiel niekoľkých desiatok centimetrov sa zdal bezvýznamný, no pre stavbára to bolo podozrivé. Rodina sa rozhodla zistiť — čo je za ňou.
Keď odstránili omietku, pod ňou objavili starý drevený panel a za ním — zatlčené dvere. Nemali kľučku, len stopy po zhrdzavenom zámku. Matka, Sarah, spomína:
„Nemohli sme uveriť, že v našom dome je miestnosť, o ktorej nikto nevedel. Ani v plánoch, ani v dokumentoch o nej nebola zmienka.“
Keď dvere konečne otvorili, z vnútra sa vyvalil chlad a prach. Miestnosť bola malá — sotva šesť metrov štvorcových. Na zemi stál stôl pokrytý vrstvou prachu, na ňom stará kalamárka, zošit a zažltnutá lampa. Na stene visela fotografia usmiatej ženy, ktorej oči akoby sledovali každý pohyb.
Najzvláštnejšie ich však čakalo neskôr: keď otec zasvietil baterkou do kúta, na stene uvideli nápisy ceruzou — desiatky mien a dátumov, siahajúcich takmer sto rokov do minulosti.
Neskôr sa ukázalo, že dom patril rodine, ktorej meno už dávno zmizlo z miestnych archívov. Ale jedno meno sa opakovalo častejšie než ostatné — a zhodovalo sa s menom bývalej majiteľky, ktorá zomrela za záhadných okolností.
Odvtedy Carterovci tie dvere už nikdy nezatvárajú. Vraj sa v noci občas ozve tiché šuchotanie papiera — akoby tam niekto stále písal do starého zošita.
