Ráno začalo ako vždy.
Dlhý rad áut sa tiahne cez most — svetlá, klaksóny, štrngot vrchnákov od kávy. Ľudia sa ponáhľajú do práce; niekto pozerá do telefónu, iný si pospevuje.
Vo vzduchu vlhkosť, pach asfaltu a rieky. Nad vodou visí hmla, slnko sa snaží preraziť cez sivé oblaky.
Michael riadil svoj kamión po známej trase.
Cez most prechádzal každý deň — vždy v rovnakom čase, rovnakou rýchlosťou.
Ale dnes bolo niečo inak.
Pod nohami cítil jemné chvenie.
Nie od motora — hlbšie.
Najprv si myslel, že to je vietor, ale zvuk bol iný: hlboký, tlmený, ako kovový ston.
Vypol rádio a započúval sa.
Zvuk neustával.
Michael stiahol okno, naklonil sa von — a v tej chvíli pocítil, ako sa most pod ním sotva znateľne pohol.
Spomalil, zapol výstražné svetlá a zastavil. Za ním sa hneď vytvorila kolóna, niekto zatrúbil.
Vystúpil z kabíny.
Pod nohami cítil vibrácie — jemné, ale rovnomerné.
Pozdĺž pravej strany sa tiahla prasklina — tenká, čierna, ako čiara v skle. A každou sekundou sa predlžovala.
Srdce mu udrelo raz — a pochopil: niet času.
Ak dôjde do stredu mosta, všetko sa zrúti.
Skočil späť do kabíny, otočil kľúč a dupol na plyn.
Kamión vyrazil dopredu, kolesá sa šmykli po mokrom asfalte a kolos sa postavil naprieč cestou.
Piskot bŕzd, krik, chaos.
— Čo robíš?! — kričal niekto z auta.
Michael sa vyklonil z okna a mával:
— Späť! Všetci späť! Most praská!
Prvé autá začali cúvať. Niektorí len trúbili.
A vtom sa ozvalo — praskanie, ako keď sa láme kosť.
Most sa zachvel.
Všetko trvalo sekundy.
Najskôr sa prepadol ľavý okraj — časť mosta sa zrútila do rieky.
Potom stred — ako domček z karát, s rachotom a revom kovu.
Vzduch naplnili výkriky — a potom ticho.
Michaelov kamión stál naprieč cestou, na poslednom neporušenom úseku.
Za ním — desiatky áut v bezpečnej vzdialenosti.
Pred ním — priepasť. Kovové konštrukcie trčali z vody, para stúpala nad riekou.
Michael sedel v kabíne, bez pohybu.
Ruky sa mu triasli. V spätnom zrkadle videl ľudí vystupovať z áut — šokovaných, ale živých.
Až vtedy si uvedomil, že most sa zrútil pár metrov pred jeho nárazníkom.
Po pár minútach prišli záchranári.
Pomohli mu von — nebol zranený, len zaprášený, s očami, v ktorých sa ešte odrážala voda, kde kedysi viedla cesta.
Neskôr novinári písali, že zachránil viac ako štyridsať áut.
Inžinieri potvrdili: prasklina viedla priamo pod jeho kabínou — keby prešiel o päť metrov ďalej, most by sa zrútil aj s ním.
Nerád o tom hovoril.
Keď sa ho pýtali, prečo zastavil, len pokrčil plecami:
— Proste som cítil, že niečo nie je v poriadku.
