Keď mala Lenina matka zdravotné problémy, najala si opatrovateľku. Mladá žena menom Marina sa zdala byť ideálna: pokojná, upravená, s jemným hlasom.
Lena žila v inom meste a prichádzala len cez víkend. Marina ju vždy vítala so správami, všetko bolo čisté, upratané — no Lena aj tak cítila, že niečo nie je v poriadku.
Raz sa pracovné stretnutie skončilo skôr, a tak sa rozhodla urobiť prekvapenie — prísť bez ohlásenia.
Otvorila dvere a zastala.
V kuchyni sedela jej matka — usmiata, s čajom v ruke — a vedľa nej muž.
Cudzinec.
Čítal jej nahlas noviny a dolieval čaj, akoby to robil celý život.
Lena zmätene povedala:
— Prepáčte, kto ste?
Muž sa otočil.
— Ja… len sused. Pomáham, keď môžem.
Vtom vyšla z izby Marina — a všetko sa vysvetlilo.
Nebola len opatrovateľka. Bola dcérou tohto muža — vdovca, ktorý býval vedľa.
Každý deň prichádzal, keď Marina išla na nákupy. Najprv len pomáhal — potom zostal kvôli žene, o ktorú sa staral.
Lena si sadla. Matka sa usmiala:
— Myslela som, že si to raz všimneš. Číta mi tú istú novinu, ktorú mi čítaval tvoj otec.
Od toho dňa Lena chodila domov častejšie.
V tom starom dome už nevidela smútok. Len teplo. A pochopila, že niekedy starostlivosť nie je práca — ale druhá šanca na šťastie.
