Bolo poludnie — slnko stálo vysoko, vzduch sa chvel horúčavou a voliérami zneli vtáčie výkriky.
Smiech hostí sa niesol po chodníkoch, vo vzduchu sa miešala vôňa kvetov, parfumov a sladkej karamelovej arómy.
Biela cesta medzi klietkami s plameniakmi viedla priamo k oblúku z ruží.
Nevesta — jemná ako lúč svetla — stála pri jazierku.
Na závoji sa ligotalo slnko a zdalo sa, že sa rozplýva v jase.
Vedľa nej stál ženích, nervózne si upravoval kravatu, zatiaľ čo hostia už vytiahli mobily.
A potom — výkrik.
Hlasný, kovový, akoby niekto roztrhol oblohu.
Všetci sa otočili — spoza ohrady vybehol páv.
Bol nádherný a šialený zároveň.
Modré perie sa lesklo, chvost sa roztváral v dúhových farbách.
Zastal, uvidel nevestu — a stuhol.
Potom sa rozbehol.
Závoj sa mu zablysol pred očami ako výzva.
Rozprestrel krídla a bežal priamo k nej, syčiac ako strážca trónu.
Nevesta vykríkla, chytila sukňu a rozbehla sa — smiech a panika sa zmiešali.
Šaty preleteli pomedzi klietky, závoj vial, páv ju prenasledoval na krok.
Levy zdvihli hlavy, opice kričali, fotograf nestíhal.
Niekto sa snažil chytiť vtáka, niekto nevestu.
Obaja sa nakoniec zastavili — pri jazierku s labuťami.
Páv rozprestrel chvost, akoby chcel povedať: tu je moja nevesta.
Nevesta stála, ťažko dýchala, so smiechom v očiach a roztrhnutým závojom.
Ženích k nej pribehol, objal ju — a celý zvierinec zrazu stíchol.
Dokonca aj vietor sa zastavil, vznášalo sa len modré pierko.
Fotoaparát cvakol.
Na snímke — okamih, keď všetko živé dýcha jedným dychom.
Páv, žena v bielom a slnko, zlaté a oslnivé, odrazené vo vode.
